Recenzia môže prezrádzať dôležité momenty deja!
Koľko pravých nefalšovaných sci-fi kníh od slovenských autorov ste dokopy čítali? No naschvál, zamyslite sa.
Keď vyšli Časonauti, prešlapoval som na mieste a premýšľal, kedy si knihu kúpiť. Ako väčšina milovníkov sci-fi som relatívne náročným čitateľom, ktorý poväčšine skočí po overených dielach a veľkých menách. Pred minuloročnou Bibliotékou sa to však Časonautmi v mojej hlave hemžilo. Mal som za sebou niekoľko vydarených časoviek zo staršej americkej školy a prelúskal som sa aj cez pár historických diel Vojtecha Zamarovského. Lepšie rozpoloženie by sa už nevyskytlo a tak som knihu získal a to aj s milým venovaním autora, Antona Stiffela.
Kde a kam sa Časonauti poberajú?
Písať o cestovaní v čase nie je také jednoduché. Od čias H.G. Wellsa (Stroj času, 1895) ubehlo mnoho dekád a bežná populácia za vyše storočie nasala enormné množstvo vedomostí. K tomu, ako sa aj samotné technológie posúvajú vpred míľovými krokmi, musí autor držať krok s aktuálnou a overenou praxou, či teóriou vedy. A tiež s trendmi vo svete sci-fi.
Anton Stiffel nám teda predstavuje časových agentov, ktorí striehnu na udalosti, ktoré vychýľujú hlavnú časovú os zo svojej pôvodnej trajektórie. Mechaniku príbehu, ktorú si autor vybral, pripomína aj staršie diela Poula Andersona. A síce cesta do minulosti, za účelom nápravy časového prúdu, aby sa realita pozorovateľa, t.j. hlavného hrdinu, nezmenila.
Spolu s hlavným hrdinom, ktorého meno ostáva zahalené rúškom tajomstva, sa tak vydávame na napínavú cestu do dôležitých momentov modernej ľudskej civilizácie. Prvá poviedka priblíži život v japonskej Hirošime, ktorej osud, spätý s atómovou bombou Little boy, ovplyvnil aj časonautov. Práve v Hirošime sa totižto hlavný hrdina stretáva so svojou kadetkou, a neskoršou kolegyňou a priateľkou, Ayumi.
Ilustračný obrázok Ayumi a Wyrny, podľa predstáv autora (vytvoril Anton Stiffel)
Spolu navštívia rôzne časové úseky v rôznych zemepisných šírkach a dĺžkach. Či už sú to udalosti Novembrovej revolúcie, záhada explózie Tunguského meteoritu, stratené lietadlo v Juhočínskom mori alebo atentát na J.F.Keneddyho. Spúšťačom každého tripu je buď číra zvedavosť časonauta, alebo snaha upraviť spomínaný časový prúd a vrátiť ho do pôvodného koryta.
Čaro doby, príbehu a citu
V čom je dielo výnimočné je určite detailný opis a dobová charakteristika miest, v ktorých sa dej odohráva. Autor si dôkladne naštudoval mnohé dobové a miestne reálie, ktoré dodávajú čítaniu na dôveryhodnosti. Nejde len o encyklopedické popisovanie vonkajšieho sveta, ale hlavne opísanie charakterových vlastností vedľajších postáv a nálad danej spoločnosti.
Poviedky obsiahnuté v knihe fungujú samostatne. Koniec koncov ich autor písal dlhé roky a až neskôr vznikol nápad dať časonautom ich vlastný domov s pevnou väzbou. Konštrukcia jednotlivých dejov sa tak vezie na rovnakej šablóne, keď sa hlavný hrdina snaží s Ayumi zakaždým napraviť chybu v časovom toku a až keď je princíp kauzality zachovaný, uvedomí si, že príčinou môže byť tzv. chicken-egg efekt. Práve vďaka tomuto kľúču k skladaniu deja môže čitateľ neraz prekuknúť autorský zámer, no ide už len o vedľajší efekt hĺbavého premýšľania.
Na čom stojí samotný koncept časonautov je však prekvapivo láska a vzťahy. Hlavný hrdina je od prvej poviedky v milostnom vzťahu s Ayumi, ktorá, rovnako ako všetci ostatní časonauti, musela opustiť svoj časový prúd aby sa vyhla istej smrti. A práve malé a bežné konflikty medzi mužom a ženou skrášľujú príbeh a dodávajú mu pocit autenticity. Ak k tomu pridáte aj premýšľanie nad zmyslom života, spochybňovanie svojich vlastných motivácií, či partnerskú krízu, máte pred sebou hlboko zromantizované sci-fi, ktoré chutí.
Summa Summarum
Časonauti sú na slovenskej scéne science fiction majákom nádeje. Skvelé remeslo, citlivo podané technické detaily, romantizovanie postáv, detailná história a napínavé príbehy. To všetko tvorí funkčný celok, ktorý sa číta ľahko a naplní očakávania čitateľa.
Osobne musím vyzdvihnúť práve vyšperkovanie hlavných hrdinov, s ktorými som sa dokázal zžiť a empaticky im porozumieť. Taktiež ma potešila hra na časovú kauzalitu, pri ktorej nenechal autor žiadne vrátka otvorené.
Čo by som vytkol, boli jemné nepravidelnosti súvisiace sa mechanikou cestovania v čase a otvorený záver poslednej poviedky, ktorý ma nechal ešte pár minút prevracať strany.
A pre toto všetko verím, že sa časonauti ešte vrátia do mojej knižnice vo svojom pokračovaní. Ako hlavné postavy, tak aj čitatelia si to určite zaslúžia.
Ak by ste chceli vedieť, ako knihu vnímala Baška, prečítajte si aj recenziu.
