Predstavujeme finalistov Ceny Fantázie: Anastasia Sebastian

Predstavujeme finalistov Ceny Fantázie: Anastasia Sebastian

Read Time:7 Minute, 15 Second

Predstavujeme prvú z dvoch autoriek, ktorých poviedky sa tento rok prebojovali do finále Ceny Fantázie. Anastasia Sebastian obsadila celkovo druhé miesto – a to hneď pri svojej prvej účasti v súťaži. Aktívne píše veľmi dlho, dokonca má pripravený rukopis v angličtine. Viac o ňom, o podcaste “Knihomoľ na mol” či prvom autorskom seriáli sa dozviete v rozhovore.

V tohtoročnej Martinus Cene Fantázia ste sa so svojou poviedkou Za plotom spievajú víly dostali medzi päť finalistov a v internetovom hlasovaní Vaša poviedka obsadila 2. miesto. Blahoželám Vám k úspechu! Aké boli Vaše očakávania, keď ste posielali poviedku do súťaže?
Ďakujem veľmi pekne! Musím priznať, že som nemala veľmi veľké očakávania – ale to ja nemám skoro nikdy, čo sa písania týka. Ja som z tých ľudí, čo sa mierne podceňujú, ale aj celkovo s literatúrou je to tak, že raz ste hore, raz dole. Raz sa darí, inokedy nie. Je to veľmi subjektívne more, v ktorom sa musite naučiť plávať a nebrať si veci príliš k srdcu. Presne to som si hovorila aj vtedy, keď som poviedku poslala do súťaže.

Aká bola Vaša prvá reakcia, keď ste sa dozvedeli, že ste sa dostali medzi finalistov Ceny Fantázie?
Sedela som doma, v pyžame, s obrovskou migrénou a sledovala vyhlásenie finalistov na facebooku. Zrazu zaznelo moje meno a ja som chvíľu bola v úplnom šoku, rozmýšľala som, či mi to náhodou nerobí migréna. Nečakala som to, vôbec. Moja mačka bola ešte vo väčšom šoku, keď som zrazu začala mávať rukami a skákať od nadšenia. Hneď potom som to skákanie, samozrejme, oľutovala, lebo s migrénou sa neskáče, ak nechcete, aby vám bolo horšie.

Povedzte nám niečo bližšie k poviedke – čo Vás inšpirovalo k jej napísaniu? Ako vznikala?
Najprv vznikla jedna-jediná myšlienka, prameniaca zo spomienky: chcem napísať príbeh o kamarátstve cez plot. Ja som, zhodou okolností, jedno také bizárne kamarátstvo mala, keď som bola cca vo veku hlavnej hrdinky a vždy mi prišlo niečim tajomné a čarovné, aj keď celkom rýchlo skončilo. Netuším, kde to dievča teraz je, ale dúfam, že sa má dobre. Tiež to bola vtedy moja jediná kamarátka.
Ja celkovo píšem tak, že väčšinou vychádzam z niečoho, čo som si sama zažila, ale buď to prevrátim naruby, alebo okolo toho staviam fantasy svet. Keď som bola malá, tiež sme boli s rodičmi v dosť škaredej havárii a prišlo mi vhod túto skúsenosť využiť v poviedke.

Zúčastnili ste sa aj predchádzajúcich ročníkov súťaže?
Ja som v tejto súťaži úplný nováčik. Celé to vzniklo vlastne tak, že môj blízky kamarát, ktorý je aj betareaderom tejto poviedky, mi povedal, že poď, skúsime to spolu. On už v tejto súťaži predtým bol. Tak sme to skúsili. V podstate nevďačím za toto finále ani tak sebe, ako jemu. Donútil ma výjsť z mojej komfortnej zóny, v ktorej by som svoje písanie najradšej nikomu neukazovala, a stále mi tvrdil, že tá poviedka je dobrá.

Umiestniť sa vysoko v takejto poviedkovej súťaži – to si vyžaduje roky písania. Kam až siahajú Vaše autorské začiatky?
Viem, že to je trocha klišé, ale píšem, odkedy si pamätám. Už ako malá som písala celé tristostranové romány, ktoré sú stále niekde na mojej poličke. Pamätám si, že na strednej, na písomnej maturite zo slovenčiny, som ako zadanie vypotila celú krátku poviedku. Potom prišla VŠMU, kde som musela tiež veľa písať, a potom som si povedala, že keďže mi to celkom ide, chcem sa tomu venovať naplno. Tak prišla prvá robota spojená s písaním, a potom sa to už rútilo ako snehová guľa. Pred viac ako rokom som sadla a napísala román. Netušila som, čo robím, ale akosi som cítila, že som na to pripravená.
Lenže písanie nie je len o talente a drine, ale aj o tom, aby ste sa v správny čas ocitli na správnom mieste, udreli klinec po hlavičke slovom, príbehom či postavou. Našťastie som ružové okuliare ani nemala – mám kamarátov, čo píšu, a nešla som do písania s tým, že sa párkrát vyspím a budem slávna. Skôr som začala písať, aby sa aj ľudia ako ja, outsideri, či ľudia s psychickými chorobami cítili videní. Že aha, tá postava sa necíti ok, a to je vlastne v poriadku.
Ale ak by som mala povedať tak zjednodušene, moje autorské začiatky sú ďaleko v mojej minulosti, kde je len malé autistické dievčatko, ktoré sa cíti veľmi osamelo a vymýšľa si kamarátov a príbehy, v ktorých žije. Všetko, čo píšem, sú príbehy pre to malé dievčatko, príbehy, ktoré by si malo prečítať v určitom bode svojho života, aby sa necítilo tak samo.

Napísali ste New Adult fantasy novelu Tale of the Hidden People. Kde ju môžu čitatelia nájsť a na aký príbeh sa môžu tešiť?
Je to príbeh o Kaline, mladej žene, ktorá má mágiu, čo vie zničiť celé svety a zabiť bohov. Hlavná hrdinka sa ale musí poponáhľať a využiť tento talent predtým, ako kvôli nemu príde o rozum. Všetci naokolo ju prirovnávajú k tikajucej bombe a hovoria jej, že je monštrum. Ona, samozrejme, chce dokázať, že je presný opak, a čas, ktorý jej zostáva, využiť zmysluplne – napríklad tak, že sa postaví na stranu rebélie proti človeku, ktorý ju pripravil o rodinu.
Je to veľmi trpký príbeh o stigme, o tom, aké to je, keď si iný a máš nejakú škaredú nálepku. Aj vo svete plnom mágie a zvláštnosti sa dá extrémne vytŕčať.
Čo sa týka toho, kde ju čitatelia nájdu… Knihy sú, bohužiaľ, beh na dlhé trate. Teraz si tento príbeh hľadá vydavateľa. Keď si ho nájde, bude dostupný, dúfam, všade.

Vaša poviedka Za plotom spievajú víly spadá pod žáner fantasy; z údajov o Vás som vyčítala, že Vás baví NA a dark fantasy aj ako čitateľku. Ktoré sú Vaše obľúbené knihy a filmy z tohto žánru? Prípadne ktoré knihy aj z iných žánrov Vás inšpirovali?
Absolútne najviac ma inšpirujú filmy Hayao Miyazakiho a štúdia Ghibli. Obdivujem toho režiséra a veľmi rada čítam príbehy o tom, ako ho z toho štúdia neustále vyhadzujú a on sa vždy vráti, aby spravil “ešte jeden, už naozaj posledný film”. Chcela by som aspoň na jeden deň nahliadnuť do jeho tvorivého procesu. Svety Guillerma del Tora tiež nie sú vôbec na zahodenie.
Čo sa týka kníh, tak ja som presne ten druh čitateľa, ktorý číta všetko, čo teraz vychádza, a fičí na sociálnych sieťach. Podľa mňa kniha nemusí byť literárny masterpiece – ak ma upúta tak, že ju neviem položiť do piatej ráno a musím ju dočítať, aby som vedela, čo sa stane, okamžite sa stáva jednou z mojich obľúbených. Naposledy to bol Fourth Wing od Rebeccy Yarros, ale moja obľúbená kniha všetkých čias je definitívne Moomins od Tove Jansson. Tá jednoducho nesklame nikdy.
Ale keby ste chceli dostatok sviežich tipov na čítanie, robím aj knižný podcast Knihomoľ na mol. Stále tam spomínam nejaké fantasy, ktoré milujem alebo naopak, neznášam.

Vyštudovali ste dokumentárnu tvorbu na VŠMU a váš prvý autorský seriál je vo fáze preprodukcie. Prezradíte nám o tom niečo viac?
Je to znovu príbeh o ženskej hrdinke – tentokrát takej, čo sa dokáže rozprávať s príšerami, predstavujucími to najtemnejšie z ľudskej duše. Je to fantasy, čo je najďalej od dokumentu, ako sa dá, ale ja ten príbeh absolútne milujem. Je o tom, že každý si vo svojom vnútri nesieme bolesť a sami rozhodujeme o tom, ako s ňou naložiť.
Robím na tomto projekte s úžasnými ľuďmi a veľmi sa naň teším. Scenár k prvému dielu už máme, už len doklepnúť zvyšok.

Čo Vás ešte baví okrem písania?
Čítanie! Ale teraz naozaj, ide mi odpadnúť jedna polička doma, lebo neudrží všetky knihy, čo na nej sú.
Okrem toho hrávam Dungeons and Dragons, som absolútne závislá na hre Baldur’s Gate 3 a mám tri zvieratá, čo je celkom sranda v dvojizbovom byte. Mám doma ťažké skriptá o dobe Vikingov a viem vyslovovať názvy islandských sopiek. Ak si myslíte, že to je jednoduché, nie je!

O autorke:
Cez deň píše krimi príbehy pre youtube, po nociach sa venuje svojmu obľúbenému žánru – fantasy. Vyštudovala dokumentárnu tvorbu na VŠMU v Bratislave a pri audiovízii zakotvila natrvalo – jej prvý autorský seriál sa práve nachádza vo fáze predprodukcie. Na medzinárodnom trhu sa snaží presadiť s New Adult fantasy knihou a je spoluautorkou knižného podcastu “Knihomoľ na mol”.
Miluje všetky ročné obdobia okrem leta, kupuje príliš veľa kníh, ktoré už nemá kde skladovať, a jej najväčším tvorivým vzorom je Hayao Miyazaki. Pochádza z pôvodného obyvateľstva európskeho severu a do svojej tvorby sa snaží prinášať legendy Karelov a Vepsov. Je na autistickom spektre. Býva v Bratislave s dvoma krochkajucími psami a mačkou, ktorá má (v porovnaní so zvyškom tela) príliš krátke nohy.

Ak chcete vedieť viac, navštívte autorkin instagramový profil.

Rozhovory s ďalšími finalistami MaCeFa 2023:
Peter Janoviček
Tomáš Slobodník
Mária Hanusková

About Post Author

Baška Rothová

Čítanie kníh a písanie príbehov nie sú moja záľuba, ale neoddeliteľná súčasť života. Síce som sa ako dieťa hrala na učiteľku, chcela som byť pilotkou stíhačky aj grafičkou, ale nakoniec sa vraciam k tomu, na čo som sa hrávala ešte ako malá škôlkarka - že píšem rozprávky a príbehy. Začalo to príbehom o trpaslíkovi, ktorý som "napísala" vlnovkami, pretože som ešte nevedela písať, a pokračuje dodnes s každou pribúdajúcou stránkou. Čítanie je ako sledovať krásny prúd mágie. Písanie - to je tvorivá mágia sama.