Poviedka: Do poslednej súčiastky

Poviedka: Do poslednej súčiastky

Read Time:13 Minute, 41 Second

Do poslednej súčiastky

Vyrastala som vo svete, kde si ľudia nevedeli predstaviť život po boku robotov. Dnes, po tridsiatich rokoch, si ho nevieme predstaviť bez nich. Obsluhujú nás v baroch, varia nám, upratujú a dokonca vyrábajú ďalších.

Ľudstvo je nepoučiteľné! Svetová kinematografia je preplnená filmami, kde na to ľudia vždy doplatili. Vždy a za každých okolností sa im to vymklo spod kontroly. Roboti sa proti nim postavili a prevzali moc. Keď im totiž dáte ľudské tváre, či dokonca telá také prepracované, že ten nepatrný rozdiel vidí len jeho vlastný tvorca, nastáva problém. Dielo také dokonalé, že sa takmer ničím nelíši od skutočného človeka. Perfektné, až na jednu drobnosť. Roboti nemajú spomienky. Nedokážu spomínať na detstvo, ani na prvý deň v škole, na nič z toho, pretože to neprežili. Spomienky sú to, čo nás a najvyššiu radu humanoidných robotov rozdeľuje.

Tak tomu bolo aspoň doteraz.

Pracujem pre najprestížnejšiu spoločnosť na svete, ktorá nemá vo výrobe humanoidných robotov konkurenciu. Pred rokom som spoznala Jacka, s ktorým sme sa podieľali na vývoji týchto „hu-botov“, ako sme im začali vravieť. A to, čo sme pred pár mesiacmi odhalili, nás znepokojilo natoľko, že sme sa rozhodli zakročiť.

„Si si tým istá? Bude to stačiť?“ obráti priesvitné vrecko proti svetlu a zažmúri na pár zrniečok nakopených v rohu.

„Áno. Sú to síce mikro-nálože, ale bola som uistená, že sú prekvapivo účinné. Explózia bude veľkolepá.“ 

Nadšene ho objímem. Jack ma chytí za zátylok a zamračí sa: „Už len to dostať na loď a počkať, kým vystúpame do dostatočnej výšky, aby zvyšky lode zhoreli v atmosfére.“

„Viem, že je to komplikované. Ale trénujeme týždne. Musí to vyjsť. Nie je iná možnosť.“ 

„Nie je iná možnosť?“

„Nie. Ty vieš, že nie. Do lode sa dostaneme len vtedy, ak budeme predstierať, že sme humanoidní roboti. Rozmiestnime mikro-nálože a v pravý čas ich spustíme.“

„Ja viem, ale nepáči sa mi to, Aria. Toľko sa toho môže pokaziť.“

„Už od začiatku sme si prisahali, že urobíme čokoľvek, aby sme ich zastavili. To, čo sme našli, je už príliš! Projekt „Perfection“? Už ten názov je odpudivý. Chcú skonštruovať robota s ľudskými spomienkami! Hrajú sa na bohov, a doplatíme na to my všetci! Musíme ich zničiť! Do poslednej súčiastky!“

Kedysi, keď boli vojny, každý muž a chlapec starší dvanásť rokov bol odvedený. Milióny ľudí zahynuli. Dnes už vojny nie sú, ale je tu čosi horšie. Dochádza nám čas. Ľudí je stále viac a príroda nestíha nakŕmiť všetkých. Musíme hľadať nové miesta na život. 

A tak sa spoločnosti na výrobu robotov spojili a navrhli, že povolajú  všetkých robotov na svete a vyšlú ich na prieskumnú misiu s cieľom nájsť vhodnú planétu pre život. S robotmi na palube nie je nutné niesť jedlo, sprostredkovať systémy na podporu života či hygieny. Jediné, čo potrebujú, je dokonalý program a v prípade núdze supermodernú dieľnu s náhradnými súčiastkami. 

Ľudia plačú na prahu svojich domov rovnako, akoby im odvádzali vlastných potomkov. Niektorí ani svoje vlastné deti nemilujú toľko čo tieto plechové hračky. Dvíha sa mi z toho žalúdok. Ľudstvo potrebuje prefackať. Začať odznova. Bez robotov.

Stojíme v nekonečnom zástupe, ktorý sa takmer nehýbe. Našou hlavnou misiou je dostať do lode mikro-nálože a ukončiť éru robotov. Pokiaľ som dobre počítala a nálože rozmiestnime správne, spustí sa reťazová reakcia výbuchov, ktorá nám však dá dostatočný čas na útek v jednom z modulov. I tak sme pripravení na všetko. Misia sa musí splniť za každých okolností.

Prejde ďalšia hodina a rad sa znovu pohne. Sme humanoidní roboti. Urobili sme všetko preto, aby sme tak aspoň vyzerali. Týždne tréningu nás ale nepripravia na bolesť nôh. Na to, ako bojovať s nutkaním odplašiť muchu z vlastného nosa a zbaviť sa tak prenikavej šteklivosti. Naše tváre sú bez emócií, i keď zvnútra zvádzame boj.

Všetci roboti, ktorí nastupujú na loď, sú v základnom nastavení. Na pripojení na dok sa im cez dno chodidla spustí nabíjanie a po nabití sa im automaticky nainštaluje nový softvér podľa toho, do akej kategórie boli zaradení. 

No teraz sú iba bezduché plechové bábky, ktorým ponechali len základ. Kráčajú v jednom rytme ako vojaci, ktorí sa nikdy nezmýlia. Pravá, ľavá, pravá, ľavá. Krok o dĺžke presne sedemdesiatdva centimetrov, priamo hľaď. Bez slov kráčame už hodiny. Ja a Jack sme vedľa seba, ale nesmieme ani okom mihnúť. Na tvár sme si aplikovali špeciálny fixačný sprej s hliníkovými vláknami. Zakryje začervenanie, potlačí potenie a v neposlednom rade nás zdokonalí. Som zaň vďačná. Od nervozity by som bola celá červená.

Blížime sa k turniketom. Každý robot musí načítať čip. V ľavej ruke ešte stále cítim bolesť po včerajšom zákroku. Malo by to fungovať, no v hrudi mi búcha splašené srdce, ktoré by najradšej utieklo.

Priložím ruku a keď sa turniket pohne a zasvieti na zeleno, v duchu vydýchnem. Najradšej by som sa otočila a skontrolovala Jacka, ale nemôžem. Po chvíli sa zoradíme do pôvodnej formácie a ja ho kútikom oka spozorujem. Našťastie je kúsok odo mňa.

„Ešte dve,“ vravím si.

Je šero. Čoskoro zapadne slnko a celé ľudstvo bude s nádejou hľadieť na odlet raketoplánu. 

Cítim, ako mi pot steká popod čiernu kombinézu. Musím sa sústrediť na krok, neuhnúť pohľadom. Nesmieme si dovoliť chyby.

Dávam jednu nohu pred druhú a spomínam, ako sme si v Los Angeles s Jackom sľúbili, že keď všetko dobre dopadne, pôjdeme na cestu okolo sveta. Paríž, Berlín, Mexiko. Vidieť ruiny Benátok na dne mora v rámci potápačského kurzu. Rozhliadnuť sa z vrcholu Himalájí, prejsť sa údoliami Anglicka. Spoznať svet bez robotov. Čistý a jednoduchý, presne taký, aký bol predtým. Zaúpiem a šuchnem priveľkou topánkou o zem. 

Nik si to nevšimne. Našťastie. Pokračujem, ako by sa nič nestalo.

Po nastúpení do lode sa každý robot dostaví na svoje dokovacie miesto, kde prečká let. Roboti sa nabíjajú bezkontaktne pomocou čipu v ich chodidlách. My sme museli improvizovať. Nabíjanie máme v topánkach. Len tie moje sú o čosi väčšie, než som zvyknutá. 

To bude naša posledná skúška. Pred štartom technici na diaľku skontrolujú, či sa všetci roboti nabíjajú. Po vzlete máme len pár minút na náš plán. Keď sa odštartuje, už nás nikto nezastaví.

Pozerám dopredu a unášam sa davom v rytme jednohlasného pochodu. Už len pár desiatok metrov a budeme v cieli!

Tak rada by som Jacka chytila za ruku a pošepla mu, že už čoskoro bude po všetkom.

Firma HU-BOTIC všetkým darcom robotov, ktoré vyšlú na misiu, prisľúbila veľkú zľavu na nový typ humanoidného androida. Zdá sa, že objednávok budú mať viac než dosť. To ale netušia, že im vymažeme všetky servery. Všetko, čo dlhé desaťročia vyvíjali, komplexné programy, každý detail. Nezostane im nič. O to sa postaráme. 

Takmer nedýcham. Prechádzame skenerom. Našťastie úspešne. Oblek, ktorý sme si navrhli, oblbne všetku elektroniku. Potlačím úsmev a skryjem nadšenie. 

Desať metrov k rampe. Mám sto chutí obzrieť si najväčšiu lietajúcu loď, akú kedy Zem vyslala. Nuž, bude jej škoda.

Po ďalších hodinách pochodovania prejdeme posledným overovacím testom a keď sa moja noha dotkne nástupnej rampy, zhlboka vydýchnem. Z miery ma však vyvedie dychčajúci policajný pes pri mojich nohách. Kráčam ďalej, ale pes sa za mnou rozbehne, šteká a vytasí na mňa žlté zubiská. Ihneď pribehne kontrolný hu-bot.

„Stojte, 74715!“ prečíta kód na mojej kombinéze.

Ani nežmurknem, vybočím z rady a dúfam, že sa Jack neprezradí. Periférne ho vidím kráčať dopredu, akoby sa nič nestalo. 

Plne sa sústredím. Udržujem priamy očný kontakt a moja tvár je bez známok emócií. V duchu však nadávam a modlím sa zároveň. Hu-bot sleduje moju reakciu. Skenuje môj čip na ruke a kontroluje údaje.

Srdce mám až v krku. Keď ma nezabijú za zradu, určite zomriem na infarkt.

Takmer nedýcham.

Hu-bot napokon odloží displej a povie: „V poriadku, 74715. Zaraďte sa.“

Okamžite ho poslúchnem a pripojím sa k dvojici robotov. Zaplaví ma neuveriteľná úľava a do krvi mi prúdi ďalší adrenalín v podobe šťastia.

„To bolo o chlp,“ pomyslím si a sústredím sa na krok.

Moje nohy sú však natoľko roztrasené, že odmietajú poslúchať. Dvanásťhodinové pochodovanie v trojkilových topánkach, stres a plná sústredenosť ma vyčerpali natoľko, že sa potkýnam o vlastnú nohu. Pocítim tvrdý náraz na ľavé koleno, no okamžite vstávam.

Videli ma. Hu-bot zaregistroval anomáliu a než stihnem vymyslieť plán, ľavé rameno mi ochladí kovová ruka.

„74715, hláste sa do dielne hlavnému inžinierovi. V tomto stave nesmiete nastúpiť.“

Keby to bol človek, ihneď by vedel, že som jedna z nich. Zatiaľ teda nie je moje krytie odhalené. Napadne mi hláška z jedného starého filmu.

Vystriem sa a prehovorím: „Spustená autodiagnostika. Chyba nájdená,“ počkám sekundu, „chyba bola odstránená. 74715 môže pokračovať na misiu.“

V duchu vybuchnem smiechom. Ak mi toto prejde, tak sú tie plechovky ešte úbohejšie, než som si myslela. Vzápätí dúfam, že ma pustí ďalej.

Hu-bot zaklipká očami, akoby spracovával informáciu, no potom kývne hlavou: „Mám jasné rozkazy. Pri najmenšom náznaku poruchy systému nie je takémuto robotovi povolené nastúpiť. Musíte sa hlásiť na prehliadku obvodných zdrojov hlavnému inžinierovi.“

Som ticho ako hrdza pod skrutkou. 

„Pôjdete tam po vlastných, alebo vás mám odviesť na vozíku s ostatným šrotom?“

Takmer som zabudla na suchý hu-botí humor. Iste mu robil softvér nejaký starý Angličan.

Rampa sa zatvára. Do krvi sa mi hrnie ďalšia dávka adrenalínu. 

Keby som sa rozbehla, stihla by som nastúpiť, ale vyvolalo by to zbytočný rozruch a aj tak by mi nedovolili letieť. 

Ide ma roztrhnúť od hnevu! Potlačím nutkanie vyraziť tej plechovke predo mnou všetky súčiastky a odpoviem stroho: „74715 rozumie a vykoná.“

Otočím sa odpochodujem smerom do strojovne. Ľudia zo základne všetko sledujú a ja sa musím ešte nejaký čas tváriť, že som to, na čo sa hrám. Vo vnútri však zúrim a som viac než vydesená. Hnev musí ešte chvíľu počkať. 

Po pár minútach prichádzam do strojovne, kde ma čaká inžiniersky robot bez tváre. Je sám. Skôr, než stihne niečo povedať, spretrhám mu prívodné káble a jeho hlava okamžite ovisne. Je to jediný druh robota, ktorý má prístup k vlastnej autodiagnostike a prípadnej oprave 

Začne sa odpočítavanie. Preglgnem a sledujem ostrú žiaru, ktorá ma na sekundu oslepí.

„Zostalo to na tebe, zlato. Musíš si poradiť sám. Ak všetko dobre dopadne, zajtra letíme do Paríža,“ poviem si pre seba.

V tejto chvíli asi beží na západné krídlo a cestou umiestňuje mikro-nálože. Kiežby som tam bola s ním! Musí sa poponáhľať. Za tri minúty sa raketa dostane na obežnú dráhu Zeme, kde sa zapojí fúzny reaktor, a v momente bude loď preč.

Prešľapujem z jednej nohy na druhú. Jack sa musí dostať do centrálneho počítača a heknúť všetky systémy. Máme jedinečnú možnosť, ktorá sa nebude opakovať. Roboti sa nevedia nabúrať do počítača, nikto ich to totiž nenaučil. Na loď im preto dali také, ktoré nemajú v sebe ochranné systémy.  

Prejde minúta a ja začínam mať strach. Nervózne si obhrýzam nechty.

„Aria, si tam?“ v ušiach počujem Jackov hlas. 

Zdá sa, že sa nabúral do systémov a našiel spôsob ako sa so mnou spojiť.

„Jack! Nedostala som sa na loď, ale som v bezpečí. Celé je to v tvojich rukách.“

„Zvládnem to. Rozmiestnil som nálože a práve sa dostávam do centrálneho programu. Všetko mažem, nenechám im ani písmenko, ani jedinú bodku, od ktorej by sa mohli odpichnúť. Prídu o všetko. O programy na výrobu robotov, o softvéry, o zálohy. Mažem aj zálohy záloh. Asi ich to nepoteší.“ 

V slúchadlách počuť, ako sa usmieva.

„Toto je med pre moje uši,“ Nadšene si hryziem pery a pozriem na hodinky, „Už len minúta a štyridsaťpäť sekúnd! Urob, čo je treba, a vypadni odtiaľ!“

„Som hneď pri záchranných moduloch,“ Počuť, ako pod jeho prstami ťuká klávesnica,

„Už len posledný súbor. Projekt Perfection.“

Neverím vlastným ušiam! Deje sa to! Všetko, čo sme si naplánovali, trénovali dlhé mesiace… Bude to stáť za to!

„Niečo tu je. Ten projekt… robot s ľudskou pamäťou…“ Odmlčí sa.

„Čo je s ním?“

„Už vyrobili prototyp, Aria. A podľa výrobného čísla sa nachádza tu na lodi.“

Preglgnem: „Už majú prototyp? Rýchlo to dokonči a spusti mikro-nálože! Zničíme ich do poslednej súčiastky! Ale kopni do vrtule, nech si rýchlo preč!“

V ušiach počuť len klávesnicu, Jack asi zadáva likvidačný kód, ktorý urobí z každého robota bezvládnu plechovku padajúcu k zemi. 

„Jack! Šesťdesiat sekúnd! Vypadni odtiaľ!“ nalieham.

„Ja… ja nemôžem,“ znie zdesene.

Vybehnem z dverí a zahľadím sa na miznúcu žiaru v čierno-čiernej tme vesmíru.

„Čože? Ako to, že nemôžeš?“

„Mám otvorenú zložku s tým prototypom. Počúvaj. Darca spomienok bol muž, tridsaťštyri rokov. Zomrel pred rokom na akútnu zástavu srdca. Mal v zložke možnosť darovania orgánov. Pracovník pre vývoj robotickej inteligencie vo firme HU-BOTIC ale porušil mlčanlivosť a vynášal informácie.“

Hlavou mi blysne, že ho za to všetko zabili a spravili z neho pokusného králika.

Jack pokračuje: „Stoosemdesiatšesť centimetrov, tmavé vlasy, hnedé oči. Došľaka, veď ja sa pozerám na vlastnú fotografiu!“

Zatuhnem. Obaja mlčíme. To predsa nie je možné!

„Jack, ty nie si žiadny prototyp! To bude určite ochranný program v prípade, že by sem prišli čuchať nejakí šialenci! Nastražili to, aby ťa zastavili! Ty predsa nemôžeš…“

„Môžem,“ povie odovzdane, „a je iba jeden spôsob, ako to zistiť. Dochádza nám čas.“

Počujem zvuk ostria o kov. 

„Jack, nie!“ potlačím vzlyk.

Môj komplic je v úplnej tichosti. Srdce mi bije v každej bunke tela. Brní mi v rukách a oči od samého strachu nezatváram.

„Je mi to ľúto, Aria. Je to pravda. Nemám kosti. Som z kovu a syntetiky. Dokonalá napodobenina muža, poondiaty humanoidný robot, čo to o sebe ani len netušil!“ povie pohŕdavo a pri tom si vybíja zlosť na predmetoch okolo.

Počujem, ako zúri. Emócie ním prechádzajú rovnako ako človekom. Niet divu, že som si nič nevšimla. A dokonca ani on.

„Jack,“ zakryjem si ústa a mimovoľne ma zalejú slzy.

Celé mesiace som milovala androida. Spletitú sieť káblov, kovu a syntetických vlákien, so spomienkami skutočného človeka. Človeka, ktorého pravdepodobne zabila táto zvrátená chamtivá firma.

Toto poznanie je desivejšie, bolestnejšie ako tisíc bodnutí do hrude. Cítim sa podvedená. Oklamali nás! Oklamali dokonca aj jeho!

Bolesť. Strach. Sklamanie. Láska. Všetky emócie sa mi vlievajú do srdca a pretvárajú sa na jednu veľkú. Hnev!

Zhnusene sa nadýchnem a upriamim svoj pohľad späť na nebo. Oči sa mi zaligocú ako úlomky rozbitého skla. 

„Tak nech za to zaplatia!“

Ostáva už len pár sekúnd. Srdce mi bije až v krku.

„Zbohom, Aria. Ďakujem, že si mi ukázala, aké je to milovať,“ zaznie v slúchadle a na nebi sa v momente rozleje mohutný záblesk.

Stiahne mi hrdlo.

Sledujem klesajúce trosky horiacej lode, ktoré ako padlí anjeli prichádzajú ľudstvu ukázať správnu cestu.

Hryziem si do päste a kričím.

Bolesť ma zabíja zaživa. 

Víťazstvo je trpké,  pálivé ako láva.

V tom moje uši pohladí dunivý zvuk. Je ako droga, ktorá ma rozosmieva. K zemi padajú posledné bezduché plechovky, ktoré nemohli na loď. Jeden po druhom vytvárajú akúsi vlnu, ktorú ukončí hu-bot smerujúci ku mne. Neuveriteľné svetelné divadlo na nebi kŕmi moju dušu šialenstvom.

Počuť štekot psov a rýchle kroky ľudí so zbraňami. Zdá sa, že ma odhalili.

No ja sa smejem z plného hrdla. Dlho a desivo. Vychutnávam si víťazstvo. Pohľad na pole posiate bezvládnymi robotmi a tváre zúfalých ľudí, ktorí na mňa mieria zbraňami.

Nemôžu mi ublížiť. Nie viac ako doteraz.

Poslednýkrát zahliadnem ten desivo nádherný roj padajúcich hviezd.

Priestranstvom sa rozlieva môj šialený smiech. Snaží sa zakryť bolesť z krivdy. Zo straty, ktorá nikdy neodznie, ale vďaka Jackovi sa už ani nikdy nezopakuje.

Veronika Kerekova

About Post Author

Veronika Kerekova

Autorka fantastiky a rozprávok pre deti.

Average Rating

5 Star
0%
4 Star
0%
3 Star
0%
2 Star
0%
1 Star
0%

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *