Demon world Nový svet nový život Raizen pomali otvoril rozospaté oči. Ležal na miernom kopci, pod ktorým pomali tiekol malý potôčik. Nad Raizenom sa týčila mohutná jabloň, ktorej listy príjemne šuchotali v letnom vánku. Raizen sa zhlboka nadýchol a užíval si pokoj. Ten však netrval dlho. „Braček? Už si hore?“ zaznel detský, pokojný hlas. Pozrel sa smerom odkiaľ ho započul. Vedľa neho ležala Yuki s úsmevom na tvári. Chvíľu sa na ňu len tak pozeral a potom sa otočil späť. „Čo to? Braček! Neignoruj ma! Hej!“ „A pokoj je preč.“ pomyslel si Raizen. „Braček! Haló!“ Už to nezvládal ignorovať. Otočil sa k nej – „Čo je!“ ostala na chvíľu prekvapená, ale skoro hneďsa spamätala. „Musíme ísť ďalej. Sme tu už pridlho.“ „No a?“ „Nevravel si náhodou, že ostať na jednom mieste príliž dlho je nebezpečné? A že musíme ostať v neustálom pohybe?“ „To som vravel?“ „Bože ,braček si naozaj pako.“ „No dobre, máš pravdu.“ „Takže vyrážame?“ „Hej.“ „Juchuuu idem pripraviť kone.“ Vyskočila a odcupitala ku koňom pasúcim sa pri potoku. Raizen sa tiež postavil. Natiahol sa a vydal sa k potoku. Voda bola krištáľovo čistá. Tak čistá, že Raizen mohol vidieť ryby plávajúce v nej. Zohol sa a trochu sa s ňou ovlažil. „Kone už sú pripravené.“ Začul ,ako na neho volá sestra. Postavil sa a zamieril smerom k nej. Podišiel ku svojmu žrebcovi a vyskočil do sedla. Ešte naposledy sa obzrel na to úžasné miesto pokoja. Chcel si ho zapamätať, lebo dobre vedel, že ďalej po ceste už nenájdu taký pokoj ani krásu. „Ideme?“ opýtala sa. Raizen prikývol a prinútil koňa k pohybu. Po asi hodinovej jazde skrz údolia a lúky sa pred nimi náhle týčil smrekový les. Raizen zastavil koňa a zadíval sa medzi kmene stromov. „Zvláštne.“ Pomyslel si. „Čo sa deje?“ spýtala sa za ním jeho sestra. Odpoveď ktorúočakávala jej neprišla . Raizen ju ignoroval a stále sa díval do lesa. Povzdychla si ako vždy, keď ju ignoroval. Konečne sa otočil. „Tam nepôjdeme.“ „Ako to myslíš?“ „V tom lese nič nežije a my nevieme, aký je hlboký. Bez zásob nemusíme prežiť cestu.“ Yuki sa na neho udivene pozerala. Nakoniec sa však aj ona zamyslela a došla k záveru, že má Raizen pravdu. „Ale kde zoženieme zásoby?“ „Asi sedem kilometrov na západ je dedinka. Určite tam niečo zoženieme.“ „Ako vieš že tam je?“ opäť na neho udivene zazrela. „Cítil som odtiaľ dym.“ „Ja som nič necítila.“ Raizen sa na ňu pozrel a bez slov vyrazil na západ. „Bráško? Bráško! Hej počkaj!“ Dedina už z diaľky pôsobila pusto a strašidelne. Jediná vec, ktorá Raizenovi dávala nádej, že tam niekto žije boli masívne oblaky dymu vychádzajúce z budov. Yuki bola vystrašená. Nadarmo presviedčala jej brata, aby sa tomu miestu vyhli. Raizen ju vôbec nepočúval, proste len ďalej pokračoval, akoby s ním Yuki vôbec nebola. Podišiel s koňom k drevenému plotu, ktorý predstavoval koniec dediny. Za ním sa týčilo vysoké drevené opevnenie. Brána do dediny bola zavretá a nezdálo sa, že by ju niekto strážil. „Kde sú stráže?“ spýtal sa sám seba Raizen a podišiel bližšie k bráne. Prešiel rukou po nej a jeho palce zapadli do hlbokých rýh na nej. Boli dlhé a poukladané pekne nad sebou. „Toto nespravil človek.“ Opäť si sám sebe povedal, akoby čakal podvedomú odpoveď. Yuki podišla k nemu a taktiež ryhy ohmatala. „Čo si myslíš že to je?“ spýtala sa mierne vystrašeným hlasom. „Neviem. V tejto dobe? Čokoľvek.“ Odpovedal Raizen a zosadol z koňa. Yuki zosadla tiež. „Podrž koňa.“ Povedal nečakane Raizen a hodil uzdu svojej sestre, pričom ani na okamih neodvrátil zrak od brány. Podišiel k nej ešte bližšie, položil na ňu obidve ruky a silno zatlačil. Brána sa s hlasitým vŕzganím pantov otvorila. Pred ním sa objavilo menšie kamenné námestie. Vstúpil dnu, ale v dedine nebolo ani živáčka. „Možno, že to čo spravilo tie ryhy vniklo dnu.“ Ozvala sa Yuki celá vyľakaná z predstavy, čo mohlo byť to záhadné stvorenie a či je ešte stále niekde blízko. Raizen ju ignoroval, ale podvedome s ňou súhlasil. Tasil svoj meč a vošiel do stredu námestia, kde stála mohutná drevená tabuľa, na ktorej viseli rôzne oznámenia. Poobzeral sa poriadne okolo seba, ale nič nevidel ani necítil. A predsa svoj meč neodložil. Zadíval sa na tabuľu a prečítal si vyvesený oznam. „Upálenie čarodejnice! Prídte ľudia, prídte sa pozrieť, ako očistíme náš les upálením tej hnusnej čarodejnice. Prídte sa pozrieť na skazenosť, kôli ktorej sme prišli o toľko našich občanov. Upálenie sa bude konať na Púpavovom kopci presne na poludnie.“ Dočítal a poobzeral sa ešte raz po okolí. Nakoniec vložil svoj meč späť do pochvy. „Nikto tu nieje. Všetci odišli, aby upálili čarodejnicu. Teraz máme dobrú príležitosť. Yuki bež ďalej do mesta a nájdi nejaké jedlo, alebo čokoľvek čo sa nám bude hodiť. Ja to omrknem tu.“ „Chceš okradnúť ľudí tejto dedinky keď sú preč? Ale bráško oni sú na tom veľmi zle čo nevidíš v akom stave je dedina?“ „Je mi jedno v akom stave sú. Ak mi nechceš pomôcť tak odíď presne tak ako Iggy.“ Yuki sklonila hlavu. „Dobre pomôžem ti.“ Povedala potichu a odišla so slzami v očiach. Raizen sa za ňou ani neobzrel. Namiesto toho vykopol dvere do najbližšieho domu. Yuki sa skleslo prechádzala po uliciach ťahajúc za sebou dva kone. Zrazu sa jej zrak zastavil na malom prístrešku, kde boli vystavené rôzne druhy ovocia a zeleniny. Pustila uzdy a rozutekala sa k stánku. Bezmyšlienkovite schmatla vrece, ktoré našla položené pri stánku a začala do neho hádzať všetko, čo videla. Po chvíli však zastala a silno sa rozplakala. „Prečo? Prečo musíme robiť niečo takéto? Prečo?“ hovorila sama pre seba neprestávajúc plakať. Zrazu zafúkal silný vietor. Kone sa vyplašili a rozutekali sa po ulici preč. „Och nie! Stojte!!!“ kričala Yuki, ale vyplašené kone ju neposlúchali, namiesto toho zmyzli medzi budovami. Yuki sa rozutekala za nimi, ale namiesto nich našla niečo iné. Na malom kopci, ktorý sa týčil za dedinou stál zástup ľudí a na úplnej špičke trčal obrys hranice. Pochopila. To je upálenie o ktorom jej vravel Raizen. Nevedela čo má robiť. „Čo teraz? Mám ísť pre Raizena, alebo sa tam mám ísť pozrieť sama? Alebo sa mám tváriť, že som nič nevidela a ísť najsť kone?“ zakrútila hlavou. „Nie, už myslím ako on. Ak pre neho pôjdem nič nepovie a bude to ignorovať. A kone sa nemajú ako z dediny dostať, ak iba na chvíľu odídem, určite ich nájdem. Áno, ostáva jediná možnosť, pôjdem sama. Predsa len som zvedavá a upálenie som ešte nikdy nevidela.“
Demon world- Stratená minulosť
Demon world Stratená minulosť Všetko to začalo nocou, kedy jeden zo synov kráľovskej krvi Raizen dovŕšil 15 rokov. Mestom sa ozývali piesne a smiech. Z lámp na uliciach šľahali neobyčajné zelené plamene, ktoré svojím zeleným svetlom osvetľovali ulice a oblohu. Vzduchom sa niesla vôňa rôznych dobrôt z okolitých stánkov preplnených jedlom. Obyvatelia mesta sa veselo prechádzali, rozprávali sa a ochutnávali ponúkané jedlá. Iba Raizen mal zlú náladu. Neznášal takéto udalosti. Vyhýbal sa, dá sa povedať všetkým živím bytostiam a bol neobyčajne chladný. Sedel na okenici v jednej z hradných veží a díval sa nepríjemným chladným zrakom na mesto. ,,Tak už je to tu“ pomyslel si a vzdychol. V tom do komnaty vtrhla jeho mladšia sestra. ,,Raizen! Všetci v hrade ťa hľadajú!“ povedala naštvaným tónom, ,,Viem, že tieto oslavy nemáš rád ale predsa sa jedná o tvoje narodeniny“ pokračovala a podišla k oknu. Raizen sa otočil, akoby si ju len teraz všimol. ,,Yuki, čo tu robíš? Nemala by si byť na oslave?“ Zarazila sa. Poznala dobre svojho brata a vedela, že vie byť až nepríjemne arogantný, keď má zlú náladu. ,,To platí aj pre teba!“ odpovedala a oprela sa o stenu pri okne. ,,Ide o tvoje narodeniny.“ pokračovala teraz už nie však naštvaným ale skôr ustarosteným tónom. Pozrel sa na ňu. Mala na sebe biele šaty s krátkou jemnou sukňou, po ktorých boli rôznymi drahokamami červenej farby zvýraznené obrysy. Vo svojich bielych vlasoch mala sponu, taktiež červenej farby pripomínajúcu kvet z čerešne. Na krku mala náhrdelník z perál a v strede neho veľký červený krištáľ. Pousmial sa. ,,Tie šaty ti pristanú.“ povedal nečakane prívetivým tónom. Trhla sa a pozrela sa na neho. ,,Mno asi nemám na výber, keď už si ma našla.“ povedal a zoskočil z okenice. ,,Nenecháme hostí čakať“. Pousmial sa a ponúkol sa ako doprovod. Yuki ešte stále v šoku sa ho chytila. Keď zišli po schodoch a prešli cez chodbu, dostali sa ku obrovským zlatohnedým dverám, pri ktorých ako sochy stáli vojaci z hradnej stráže. Raizen si až teraz uvedomil, že ho Yuki drží stále silnejšie. ,,Neboj sa“ povedal a pousmial sa ,,zhlboka sa nadýchni a upokoj sa.“ Dobre vedel, že toto je po prvýkrát, kedy Yuki uvidí ako vyzerá sála za tými dverami. Pozrela sa na neho celá bledá a strašne nervózna. Pousmial sa ako je to jeho zvykom, keď sa ju snaží upokojiť. Vojaci strážiaci pred dverami, akoby tušili, že je správna príležitosť, sa uklonili a otvorili im dvere. Schádzali po schodoch dovnútra. Sála bola preplnená. Všade po sále sa prechádzali vážení úradníci, vládcovia iných krajín, generáli ale aj rôzny ďalší hostia, samozrejme všetci v doprovode pekných mladých žien. Keď zišli posledným schodom, v sále vládlo mŕtvolné ticho. Yuki si až teraz uvedomila ako je Raizen oblečený. Mal na sebe staré čierne nohavice, ktoré boli na kolenách silno potrhané, bielu košeľu prekrýval zaprášený už postarší kabát, ktorý vyzeral, akoby prežil útok medveďa a za jeho čiernymi vlasmi trčala rukoväť, ktorá vyzerala, akoby ju vyrobil kováč s obrnou. Jediný šperk, ktorý mal na sebe, bol jeho železný prsteň, na ktorom mal vyrytú hlavu minotaura. Yuki zbledla ešte viac. ,,Prosím nenechajte sa rušiť.“ zvolal Raizen a opäť sa pousmial. Hostia stále v údive sa opäť pustili do vášnivých diskusií. Raizen si vydýchol a mrkol na Yuki. Tá sa nadýchla a usmiala sa alebo sa o to pokúšala. ,,Bráško!“ zvolal akýsi detský hlas. ,,Do riti!“ pomyslel si Raizen a akoby z ničoho nič sa pred ním z davu vyrútil jeho o tri roky mladší brat Iggy. Mal na sebe čiernobiele nohavice a tej istej farby kabát, výzorovo sa podobal tomu, aký mal Raizen len nebol taký doničený a namiesto roztrhaných a poničených častí sa mu ligotali rôzne strieborné a zlaté ozdoby. Vlasy mal čierne dozadu ulízané ako to mal vo zvyku. Na ruke sa mu ligotal strieborný prsteň s rytinou draka prebodnutého mečom. ,,Čo po mne chceš?“ Raizen sa na neho díval pohľadom tak chladným, že asi dúfal, že ho tým zamrazí. Iggy vedel prečo sa k nemu takto správa. V minulosti mu totiž ukradol magický meč ich rodiny a aby toho nebolo málo, tak mu ho ich otec nechal. Od tej doby Raizen Iggyho neznášal a snažil sa mu vyhýbať ako sa len dalo. Iggy sa tváril, akoby bol radosťou bez seba že ho vidí po takom dlhom čase. ,,Otec ťa volá.“ Raizen zbledol a nachvíľu si tým vymenil pozície s Yuki. Tá si toho všimla a začala sa chichotať. Vidieť Raizena bledého a vystrašeného nebolo tak časté ale vždy, keď sa tak stalo vyzeral Raizen strašne vtipne. ,,Neboj sa, nadýchni sa a upokoj sa.“ povedala výsmešným tónom a postrčila ho. Raizen urobil pár tackavých krokov. Yuki schmatla Iggyho a stratila sa s ním v dave. ,,Ách do riti vedel som, že mám zdrhnúť…“ mrmlal si popod nos a vykročil vpred. Prechádzal sálou a cestou mu každý gratuloval, až kým sa konečne nedostal ku schodíkom vedúcim na plošinu, kde na kreslách sedeli jeho matka a otec. Hrdlo sa mu stiahlo a len horko ťažko prehltol slinu, ktorá mu uviazla v krku. ,,Volal si ma otec?“ povedal s mierne roztraseným hlasom. ,,Raizen! Kde si do čerta?!“ V sále opäť zavládlo ticho. ,,Niečo som mal na práci“ odvetil ale tentoraz s jeho obvyklým chladným tónom. ,,Určite to muselo byť niečo dôležité, keď si sa vykašľal na svoje povinnosti!“ Raizen na to nič nepovedal, iba tam tak stál a premeriaval si otca. Mal na sebe biele nohavice, ktorých obrysy boli zvýraznené zlatými pásmi. Rovnakého motívu mal aj hrubý kabát dosť široký, aby sa do neho zmestili a jeho sluhovia. Na vnútornej strane bola prišitá čierna kožušina a rôzne zlaté ozdoby sa trblietali na tej vonkajšej. Na krku mal mohutný zlatý náhrdelník so strieborným pentagramom v strede. Jeho čierne vlasy mu držala koruna, v ktorej na čele bol taktiež menší pentagram. ,,Prečo nič nevravíš?! Chcem vedieť, čo si mal také dôležité, že si nemohol prísť!“ Raizen otvoril ústa ale predbehla ho jeho matka. ,,Nechcete si to ísť vyriešiť niekde inde?“ Raizen a jeho otec sa pozreli smerom do sály. Všetci hostia sa na nich udivene pozerali a niečo si šomrali. Obidvom prešla kvapka potu po chrbte. ,,Nenechajte sa rušiť, je to len menšie nedorozumenie. Prosím pokračujte a zabávajte sa.“ povedal kráľ a začal sa falošne smiať. ,,Otec má pravdu. Len menšie nedorozumenie.“ podporil ho Raizen a tiež sa začal smiať. Po chvíli napätia sa hostia opäť začali zhovárať. Raizen si vydýchol a otočil sa smerom k otcovi. Ten prudkým kývnutím hlavy ukázal na balkónik za ním. Raizen to pochopil a vyrazil smerom k balkóniku. Jemný vietor sa mu