Anatomie - Příběh lásky
(Recenzia naznačuje/prezrádza niektoré dôležité momenty deja.) Láska má mnoho podôb a niekedy musí prekonávať mnoho prekážok. Dana Schwartz, ktorá píše pre prestížne časopisy ako Vanity ...
![Anatomie - Příběh lásky Anatomie - Příběh lásky](https://www.pribeh.org/wp-content/uploads/2023/12/Anatomie-cover.jpg)
(Recenzia naznačuje/prezrádza niektoré dôležité momenty deja.)
Láska má mnoho podôb a niekedy musí prekonávať mnoho prekážok. Dana Schwartz, ktorá píše pre prestížne časopisy ako Vanity Fair, Glamour či Entertainment Weekly, napísala román, v ktorom nám tých podôb predstavuje niekoľko. Romantickú, materskú, lásku k práci a k priateľom; a popri tom rozvíja detektívnu zápletku.
Hlavná hrdinka Hazel Spinnettová má veľký sen: od detstva sa túži stať lekárkou, a to nielen hocijakou, ale chirurgičkou. Študuje knihy, zvieratá, zašíva rany, keď sa niekto v domácnosti zraní, a robí pokusy. Spoločnosť jej však nepraje – je začiatok devätnásteho storočia a ženy sú vnímané len ako matky, spoločníčky a prehnane citlivé bytosti, na ktoré sa stačí pozerať. Hlavne nech, prepána, neotvárajú ústa! Hazel túži študovať u známeho doktora Beechama, a tak začne chodiť na jeho lekcie prestrojená za mladého muža. Po čase je však jej prestrojenie odhalené a Hazel z kurzu vyhodia. Na doktora Beechama však spravila dojem, a tak spolu uzatvoria stávku: ak Hazel spraví lekársku skúšku bez toho, že by chodila na hodiny, Beecham otvorí kurz aj pre ostatné ženy. Hazel potrebuje trénovať, preto sa s chudobným Jackom Currerom, zlodejom mŕtvol, pustí do vykopávania čerstvých hrobov. Čas skúšky sa blíži a medzi Hazel a Jackom vzniká krehké puto.
Anatomie – Příběh lásky je ďalší z tých medzinárodných bestsellerov, ktoré na mňa vyskakujú aj z garáže a majú výborné hodnotenie. Anotácia ma zaujala, pretože sľubovala niečo iné ako zvyčajné romance. Vážne, kopanie hrobov a pitvanie? To by malo byť sarkastické, temné a nadupané. Lenže príbeh, ktorým som sa prekopávala, bol – neviem nájsť lepšie slovo – mdlý. Plynul si tak nejako spoooomalene, prispato, nič sa v ňom poriadne nedialo a ak už sa aj zdalo, že sa niečo udeje, autorka to napísala dobre že nie v bodoch: enter, odrážka, najprv sa stalo toto; enter, odrážka, potom toto. Koniec, viac ma nebaví vyjadrovať sa k tomuto. Z knihy mám taký dojem, že zobrala tie najmenej zaujímavé pasáže, a na tie sa sústredila. Mohla tam byť skvelá detektívna zápletka plná napätia; mohla tam byť skvelá romanca; fantasy príbeh; mohla som prskať od zlosti pri tom, ako sa k ženám kedysi muži správali (niektorí aj dnes). A nič. Nedostala som ani jedno z toho a chvíľami som naozaj balansovala na okraji nudy. Autorka nič nerozvinula. Hazel len študuje a nevníma nič iné, všetko je odsunuté nabok.
![](https://www.pribeh.org/wp-content/uploads/2023/12/Anatomie-2.jpg)
Pritom technicky kniha nebola napísaná zle, aj preklad mala slušný (hoci mám podozrenie na jednu-dve drobné významové chybičky). Autorka však zabudla vložiť dynamiku. Najviac to bolo cítiť na konci. Posledné kapitoly boli nepochopiteľné – mnoho vecí ani nespomenula. Z toho, ako sa asi vyvinul Hazelin vzťah s Bernardom, sa dozvedáme z polovice jednej vety. Jej matka nijako neprichádza na scénu, hoci si Hazel spravila z kaštieľa súkromnú kliniku. Jack? Spomenutý takým štýlom, že sa človek pýta, či bol naozaj hlavným hrdinom. Vôbec tomu nerozumiem. Mala snáď daný maximálny rozsah strán a zrazu si uvedomila, že už jej na koniec a rozuzlenie zostáva posledných desať strán? Sklamanie.
Čo sa postáv týka, priestoru mali dosť, ale podľa mňa nebol využitý najlepšie. V knihe bola kopa vaty (Jack a Isabella, Iona a Charles), no málo poriadnych dialógov. Prečo sa mnohí autori tak boja písať dlhšie dialógy? Mala ubrať opisného rozprávania, prázdnych zdvorilostných kecov a pridať tam, kde to mohlo byť naozaj zaujímavé pre príbeh. Tá tehotná šľachtičná, čo ju vyrušila v parku pri čítaní? Už si ani nepamätám, ako sa volala. Celý park zbytočný, vyhodiť. A takých miest by sa našlo viac.
Hazel je typická predstaviteľka mladej anglickej šľachtičnej (pred)viktoriánskej doby videná z dnešnej perspektívy. Čiže myslí si, že je najväčšia star a najchytrejšia vo vtedajšom známom vesmíre, nedokáže sa však v spoločnosti správať. Typické klišé, ktoré mi lezie na nervy, a neverím, že by dievčatá vtedy boli takéto. Ak do vás niekto odmalička tlačí etiketu, tak sa stane natoľko vaším zvykom, že ju budete používať aicky. Otvorené rebelovanie je preceňované a v jej prípade aj smiešne. Treba konať chytro – to by už aj sedemnásťročná mohla vedieť. Lenže ona nie; spraví si z kaštieľa súkromnú nemocnicu a sama vyzýva ľudí, aby to šírili všade. Ak by bola aspoň trochu chytrá, uvedomovala by si význam diskrétnosti pre vlastnú budúcnosť. Ibaže aj toto vyšumí do stratena a zdá sa mi nepravdepodobné, že by ju vtedajšia spoločnosť tak okato ignorovala.
V knihe sa dajú nájsť amatérske chyby. Vážne pochybujem o tom, že je možné na 15-30 metrov jasne počuť, o čom sa dvaja ľudia rozprávajú, navyše keď sa snažia byť nenápadní. Rovnako sa z takej vzdialenosti ťažko odhadne presný odtieň farby očí a výraz v nich (scéna v divadle). Autorka robí chyby s plynutím času. Hazel ide na skúšku a v knihe sa zdôrazňuje, že má more času. Ale stačí, že strávi päť, maximálne desať minút pozorovaním Beechama, a už skúšku zmeškala? A čo tá scéna, v ktorej sa s Jackom zblížili? Takú hlúposť som už dávno nečítala. – spoiler – Vystrašení z toho, že ich niekto prichytil pri vykopávaní mŕtvoly, si vlezú do čerstvého hrobu plného červov, kde nielenže sa bozkávajú, ale ešte tam aj zaspia? – koniec spoileru Prosím? To čo je za absurdnú sprostosť? Autorke to vôbec nebolo divné?
![](https://www.pribeh.org/wp-content/uploads/2023/12/Anatomie-meme.jpg)
Ďalším, hoci miernejším sklamaním bolo to, že kniha prakticky ani nie je fantasy. Jediný fantastický prvok, ktorý by zásadne mohol premiešať dej, osudy a tempo deja, sa zjaví pár strán pred koncom. Hazel si potvrdí, čo už tuší (na kopu dôležitých vecí sa vôbec nespýta), a potom je to znova odbavené mávnutím ruky. Takto by sa ľudia v skutočnom svete nesprávali. Čakala som od nej, že aspoň sa pokúsi o nejaký výskum… A nič.
Celkovo, „a nič“ by mohlo byť heslom tejto knihy. Slušný námet, slušne rozbehnutý, ale od scény v hrobe to išlo kvalitou dole; ibaže na rozdiel od mnohých kníh to nekleslo do hĺbok, z ktorých by sa človek rozčuľoval kvôli hlúpym detailom a nevyužitému potenciálu. Anatómia – Príbeh lásky nezanechá žiadne emócie. Len myknutie plecom… a potom nič.