Anatomie - Příběh lásky
(Recenzia naznačuje/prezrádza niektoré dôležité momenty deja.) Láska má mnoho podôb a niekedy musí prekonávať mnoho prekážok. Dana Schwartz, ktorá píše pre prestížne časopisy ako Vanity ...
(Recenzia naznačuje/prezrádza niektoré dôležité momenty deja.)
Láska má mnoho podôb a niekedy musí prekonávať mnoho prekážok. Dana Schwartz, ktorá píše pre prestížne časopisy ako Vanity Fair, Glamour či Entertainment Weekly, napísala román, v ktorom nám tých podôb predstavuje niekoľko. Romantickú, materskú, lásku k práci a k priateľom; a popri tom rozvíja detektívnu zápletku.
Hlavná hrdinka Hazel Spinnettová má veľký sen: od detstva sa túži stať lekárkou, a to nielen hocijakou, ale chirurgičkou. Študuje knihy, zvieratá, zašíva rany, keď sa niekto v domácnosti zraní, a robí pokusy. Spoločnosť jej však nepraje – je začiatok devätnásteho storočia a ženy sú vnímané len ako matky, spoločníčky a prehnane citlivé bytosti, na ktoré sa stačí pozerať. Hlavne nech, prepána, neotvárajú ústa! Hazel túži študovať u známeho doktora Beechama, a tak začne chodiť na jeho lekcie prestrojená za mladého muža. Po čase je však jej prestrojenie odhalené a Hazel z kurzu vyhodia. Na doktora Beechama však spravila dojem, a tak spolu uzatvoria stávku: ak Hazel spraví lekársku skúšku bez toho, že by chodila na hodiny, Beecham otvorí kurz aj pre ostatné ženy. Hazel potrebuje trénovať, preto sa s chudobným Jackom Currerom, zlodejom mŕtvol, pustí do vykopávania čerstvých hrobov. Čas skúšky sa blíži a medzi Hazel a Jackom vzniká krehké puto.
Anatomie – Příběh lásky je ďalší z tých medzinárodných bestsellerov, ktoré na mňa vyskakujú aj z garáže a majú výborné hodnotenie. Anotácia ma zaujala, pretože sľubovala niečo iné ako zvyčajné romance. Vážne, kopanie hrobov a pitvanie? To by malo byť sarkastické, temné a nadupané. Lenže príbeh, ktorým som sa prekopávala, bol – neviem nájsť lepšie slovo – mdlý. Plynul si tak nejako spoooomalene, prispato, nič sa v ňom poriadne nedialo a ak už sa aj zdalo, že sa niečo udeje, autorka to napísala dobre že nie v bodoch: enter, odrážka, najprv sa stalo toto; enter, odrážka, potom toto. Koniec, viac ma nebaví vyjadrovať sa k tomuto. Z knihy mám taký dojem, že zobrala tie najmenej zaujímavé pasáže, a na tie sa sústredila. Mohla tam byť skvelá detektívna zápletka plná napätia; mohla tam byť skvelá romanca; fantasy príbeh; mohla som prskať od zlosti pri tom, ako sa k ženám kedysi muži správali (niektorí aj dnes). A nič. Nedostala som ani jedno z toho a chvíľami som naozaj balansovala na okraji nudy. Autorka nič nerozvinula. Hazel len študuje a nevníma nič iné, všetko je odsunuté nabok.
Pritom technicky kniha nebola napísaná zle, aj preklad mala slušný (hoci mám podozrenie na jednu-dve drobné významové chybičky). Autorka však zabudla vložiť dynamiku. Najviac to bolo cítiť na konci. Posledné kapitoly boli nepochopiteľné – mnoho vecí ani nespomenula. Z toho, ako sa asi vyvinul Hazelin vzťah s Bernardom, sa dozvedáme z polovice jednej vety. Jej matka nijako neprichádza na scénu, hoci si Hazel spravila z kaštieľa súkromnú kliniku. Jack? Spomenutý takým štýlom, že sa človek pýta, či bol naozaj hlavným hrdinom. Vôbec tomu nerozumiem. Mala snáď daný maximálny rozsah strán a zrazu si uvedomila, že už jej na koniec a rozuzlenie zostáva posledných desať strán? Sklamanie.
Čo sa postáv týka, priestoru mali dosť, ale podľa mňa nebol využitý najlepšie. V knihe bola kopa vaty (Jack a Isabella, Iona a Charles), no málo poriadnych dialógov. Prečo sa mnohí autori tak boja písať dlhšie dialógy? Mala ubrať opisného rozprávania, prázdnych zdvorilostných kecov a pridať tam, kde to mohlo byť naozaj zaujímavé pre príbeh. Tá tehotná šľachtičná, čo ju vyrušila v parku pri čítaní? Už si ani nepamätám, ako sa volala. Celý park zbytočný, vyhodiť. A takých miest by sa našlo viac.
Hazel je typická predstaviteľka mladej anglickej šľachtičnej (pred)viktoriánskej doby videná z dnešnej perspektívy. Čiže myslí si, že je najväčšia star a najchytrejšia vo vtedajšom známom vesmíre, nedokáže sa však v spoločnosti správať. Typické klišé, ktoré mi lezie na nervy, a neverím, že by dievčatá vtedy boli takéto. Ak do vás niekto odmalička tlačí etiketu, tak sa stane natoľko vaším zvykom, že ju budete používať aicky. Otvorené rebelovanie je preceňované a v jej prípade aj smiešne. Treba konať chytro – to by už aj sedemnásťročná mohla vedieť. Lenže ona nie; spraví si z kaštieľa súkromnú nemocnicu a sama vyzýva ľudí, aby to šírili všade. Ak by bola aspoň trochu chytrá, uvedomovala by si význam diskrétnosti pre vlastnú budúcnosť. Ibaže aj toto vyšumí do stratena a zdá sa mi nepravdepodobné, že by ju vtedajšia spoločnosť tak okato ignorovala.
V knihe sa dajú nájsť amatérske chyby. Vážne pochybujem o tom, že je možné na 15-30 metrov jasne počuť, o čom sa dvaja ľudia rozprávajú, navyše keď sa snažia byť nenápadní. Rovnako sa z takej vzdialenosti ťažko odhadne presný odtieň farby očí a výraz v nich (scéna v divadle). Autorka robí chyby s plynutím času. Hazel ide na skúšku a v knihe sa zdôrazňuje, že má more času. Ale stačí, že strávi päť, maximálne desať minút pozorovaním Beechama, a už skúšku zmeškala? A čo tá scéna, v ktorej sa s Jackom zblížili? Takú hlúposť som už dávno nečítala. – spoiler – Vystrašení z toho, že ich niekto prichytil pri vykopávaní mŕtvoly, si vlezú do čerstvého hrobu plného červov, kde nielenže sa bozkávajú, ale ešte tam aj zaspia? – koniec spoileru Prosím? To čo je za absurdnú sprostosť? Autorke to vôbec nebolo divné?
Ďalším, hoci miernejším sklamaním bolo to, že kniha prakticky ani nie je fantasy. Jediný fantastický prvok, ktorý by zásadne mohol premiešať dej, osudy a tempo deja, sa zjaví pár strán pred koncom. Hazel si potvrdí, čo už tuší (na kopu dôležitých vecí sa vôbec nespýta), a potom je to znova odbavené mávnutím ruky. Takto by sa ľudia v skutočnom svete nesprávali. Čakala som od nej, že aspoň sa pokúsi o nejaký výskum… A nič.
Celkovo, „a nič“ by mohlo byť heslom tejto knihy. Slušný námet, slušne rozbehnutý, ale od scény v hrobe to išlo kvalitou dole; ibaže na rozdiel od mnohých kníh to nekleslo do hĺbok, z ktorých by sa človek rozčuľoval kvôli hlúpym detailom a nevyužitému potenciálu. Anatómia – Príbeh lásky nezanechá žiadne emócie. Len myknutie plecom… a potom nič.
