Pri dielach písaných pre jednu až dve generácie predo mnou sa často musím vnútorne prenastaviť. Predstaviť si svet, spoločenské pomery, ekonomickú situáciu či prostredie, pre ktoré bola kniha písaná. V prípade Dňa trifidov od Johna Wyndhama (1951), som sa ponoril do povojnových rokov a spomenul na film Návrat do budúcnosti. Ľudia v tých časoch rozmýšľali inak, komunikovali inak a hlavne aj samotný prístup k literatúre bol diametrálne odlišný od toho dnešného. Zasadenie a zápletka Obálka aj referencie od známych vo mne evokovali brutálnu nádielku akcie a drsných, ba až hororových scén. Toto prednastavenie som však musel náležite skorigovať hneď po pár stranách. Až som sa pousmial, aký som bol nainvý. Wyndam vytvára svet, ktorý postihla náhla katastrofa. Nešlo však o fyzickú deštrukciu, ale dômyselne prepracovaný koncept, pri ktorom ľudstvo, až na pár jedincov, stratí zrak. Málokto by sa zamýšľal nad takýmto scenárom, no svet päťdesiatych rokov dvadsiateho storočia, keď rozvoj biologických a jadrových zbraní rástol exponenciálne, bol pre ľudí desivý. A práve šok z apokalypsy, ktorá útočila viac na morálku a priority jednotlivca, je oporným bodom príbehu. V Londýne sa tak ponevierajú po uliciach davy slepých ľudí a pár jedincov, ktorí netušia, čo čaká svet zajtrajška. Nejde tak o nič iné, ako o postoj postáv voči ľudstvu a samým sebe. Pomôcť slabším alebo sa sebecky otočiť chrbtom a zachrániť svoj vlastný zadok. Ukážková forma pre post-apokalyptickú literatúru. Hlavný hrdina, z pozície rozprávača tak prechádza cez hodnotový teror, skúšky spoločenskej morálky, alebo pokusy o znovuvzkriesenie nádeje pre ľudstvo. Reštart civilizácie Hlavný hrdina príbehu, Bill Masen, čelí od kritického momentu reštartu dejín (spomínané oslepenie populácie) mnohým dilemám. Wyndham ho, spolu s vedľajšími postavami, stavia pred rôzne modely spoločnosti, ktoré majú zachrániť ľudský rod. Čitateľ sa tak stretáva sa pokusom o humanitárnu spoločnosť, ktorú Bill odsudzuje k záhube, spoločnosť zberačov a lovcov, ktorá sa prirodzene rozpadá, alebo pokus o návrat feudalizmu. Aby som neopomenul trifidov, tento druh mäsožravej rastliny hrá v knihe takisto dôležitú úlohu. Trifidi sú vykreslení ako dravci na vrchole potravinového reťazca, proti ktorým nemá človek v obmedzených podmienkach šancu zvíťaziť. Zaujímavý je takisto filozofický postoj Wyndhama ku inteligencii týchto rastlín. Nepriamo naznačuje, že sú schopné inteligentnej komunikácie, no takisto podvedome podsúva čitateľovi myšlienku, že stoja za samotným koncom ľudskej dominancie na Zemi. A práve Bill je vnímaný ako jeden z mála preživších ľudí, ktorí rozumejú nebezpečenstvu existencie trifidov, ich motiváciám, v súvislosti s vývojom ľudskej spoločnosti. Zaujímavý je okrem iného pohľad na civilizačné choroby, ktoré autor šikovne vsunul do príbehu a dodali mu tak nepríjemne realistický podtón. Summa Summarum Deň trifidov je určite nadčasové dielo. V rokoch, keď bola kniha napísaná, musela bežnému čitateľovi slúžiť ako príručka prežitia v post-apokalyptickom svete. O to desivejšie musel na vtedajších ľudí pôsobiť opísaný proces úpadku ľudstva a nemohúcnosť jednotlivca. Dnešnému čitateľovi však môže prísť dielo jemne zastarané a neaktuálne. Ani nie preto, že by šlo o neoriginálnu tému, to vôbec. Gro textu sa totižto venuje práve návodu na prežitie, a tým sa už naša civilizácia, ošľahaná Kubánskou krízou, vojnou vo Vietname, Afganistane alebo najnovšie aj na Ukrajine, obrnila možnosťou katastrofickej udalosti dostatočne. Popri tom bolo napísaných niekoľko diel, ktoré sa tejto téme venujú živšie a s dobovým kontextom. Každopadné je to ale podarený kúsok, ktorý objektívne má svoje miesto v zozname klasík. Aj keď už nemusí zapôsobiť ako kedysi, je dobré si ho prečítať. Pridávam takisto link na skoršiu recenziu od Bašky.
Deň trifidov nastal
Bežné veľkomesto v polovici dvadsiateho storočia – ľudia sú v práci, majú voľno, nakupujú, odpočívajú, venujú sa svojim záľubám a hlavne v rozvinutom svete si užívajú výdobytky civilizácie. Určite si nikto reálne nepripúšťa, že by to niekedy mohlo byť inak. Jedného dňa sa na oblohe zjaví podivný úkaz, ktorý vyzerá ako množstvo zelených meteoritov. Fascinujúce divadlo, vravia si ľudia po celom svete; ibaže pár hodín nato všetci, ktorí tento úkaz sledovali, prichádzajú o zrak. Až na pár šťastlivcov, ako je Ben Masen, ktorý nič nevidel kvôli obväzu okolo hlavy, ľudstvo hromadne stráca schopnosť vidieť. Ľudia ostávajú bezmocní, navyše sa vynára aj ďalšia hrozba. Trifidi, zvláštne pohyblivé mäsožravé rastliny (pravdepodobne produkt laboratórnych experimentov), sa oslobodzujú z reťazí a fariem po celom svete a útočia na bezbranných ľudí. V takých drsných podmienkach prežíjú len niektorí. Post-apokalyptický román Johna Wyndhama vyšiel v roku 1951, na začiatku studenej vojny, iba pár rokov po zhodení atómových bômb v Japonsku. V povojnových rokoch musel medzi ľuďmi vládnuť veľký strach z toho, čo prinesie budúcnosť a hlavne jadrový výskum. Wyndham sa v románe tiež zľahka dotkne týchto obáv, okrem toho poukazuje aj na riziká genetického inžinierstva, keď vytvára vo svojom románe podivné trifidy. Tento mrazivý príbeh dobre vykresľuje bezmocnosť a hrôzu ľudí, ktorí náhle prišli o najdôležitejší zo zmyslov. Wyndham to má premyslené do detailov – okrem blúdiacich slepcov, snažiacich sa za každú cenu prežiť, sa zaoberá otázkou organizácie spoločnosti, v ktorej rozhodujúcu úlohu zohrávajú tí, čo o zrak neprišli. Predstavuje čitateľovi hneď niekoľko príkladov: veľké spoločenstvo sústredené okolo vojakov a vedcov, ďalej skupinu ľudí spojených vierou, militantné jednotky operujúce na základe zastrašovania, drobné skupiny s niekoľkými členmi, ktoré sa snažia prežiť na vidieku, atď. Autor čitateľovi zároveň predkladá rôzne morálne dilemy, v ktorých treba častokrát uvažovať, čo je v skutočnosti z dlhodobého hľadiska a prežitia ľudstva menšie zlo. Čo je vôbec v takejto situácii zločin? Čo všetko sa dá ospravedlniť argumentom prežitia ľudskej rasy a zachovania civilizácie? Deň trifidov sa možno číta ľahko, ale ľahká oddychová kniha to určite nie je. Postavy, hoci ich nie je v knihe spomenutých veľa, sú pestré a rozpracované dobre. Tak pri postave Billa, ako aj Joselly je cítiť istý retro romantický podtón – Josella je spočiatku trochu dramatická, čo sa dá pripísať jej snahe stať sa herečkou. Pripomenula mi čiernobiele filmy, v ktorých sa herečky správali podobne. Bill tiež nie je ten typický dnešný mačo, ktorý je drsný, sarkastický a na prvý pohľad ľahostajný voči ostatným. Dá sa povedať, že je Joselle od začiatku bezvýhradne oddaný (hoci si to on sám hneď neuvedomí), a bolo príjemné čítať knihu s normálnym praktickým zaľúbeným mužom v hlavnej úlohe, bez hlúpej toxickosti a nepochopiteľných love-hate hádok, ktoré sú dnes pchané do množstva kníh. Ako by povedal klasik: také zo života. Ostatné postavy v knihe plnia svoje úlohy dobre a predovšetkým sú uveriteľné. Autor ich nijako nešetrí, ani neprikrásľuje. Nechá ich konať tak, ako by asi naozaj konali ľudia v ich situácii. Čo sa deja týka, takmer mu nemám čo vytknúť. Možno by som len „vypichla“ jeden detail — pozor, spoiler v tomto odseku — a to epidémiu, ktorá sa rozšírila v jednotlivých mestách a zabila desiatky tisíc ľudí. Trochu to zaváňa autorskou skratkou, akoby sám Wyndham nedokázal opustiť bezmocných slepcov, a namiesto toho, aby ich nechal trápiť sa a umierať (čo by inak musela byť škaredá tvrdá realita), radšej ich takmer všetkých eliminoval jedným šmahom autorského pera. Vďaka tomu sa už vidiaci nemuseli osudmi tisícov slepých zaoberať. A povedzme si úprimne, zostalo im tak k dispozícii neporovnateľne viac zdrojov. Chválim aj to, že autor nechal veľa vecí nevysvetlených a na fantázii čitateľa. Nevieme, čo presne sa stalo, prečo zrazu ľudia prišli o zrak. Poskytuje v knihe len špekulácie. Každý nech si teóriu sformuluje sám, rovnako ako v prípade trifidov, o ktorých sa toho v knihe tiež veľa nevie. Inak, scény s trifidmi sťahujúcimi sa do okolia farmy a iných usadlostí boli skvelé! Človek priam cíti rastúci tlak ich prítomnosti. Čo sa štýlu týka, je cítiť, že ide o staršie dielo, napriek tomu je stále dobre čitateľné. Wyndham zvolil rozprávanie v prvej osobe – akoby šlo o Benov denník. Nevýhodou je, že sa v knihe nachádza menej dialógov a Benove opisy miestami spomaľujú tempo príbehu. Zároveň však to, že Wyndham nenapísal klasické akčné post-apo, ktorého nosnou líniou by bol krvavý boj proti cudziemu druhu, je plusom knihy a dodáva jej šmrnc a uveriteľnosť. Deň trifidov je tak do istej miery komorný príbeh, ale z jeho odkazov a filozofických otázok bude čitateľov mraziť vždy. Pretože kdesi vzadu, tam v najhlbších kútoch mysle, sme si už určite všetci niekedy položili otázku, čo by sme robili, ak by sa naozaj stala nejaká globálna katastrofa. Nuž, o takých veciach radšej len čítať. Takže si zožeňte Deň trifidov a pustite sa do toho. Rozhodne stojí za to. (Fotografia: záber z rovnomenného filmu z roku 1963)