Tono Stiffel je jedným z popredných autorov slovenskej sci-fi. Napísal množstvo prepracovaných poviedok známych ako “časovky”, ďalšie jeho fascinujúce poviedky odohrávajúce sa v ďalekom vesmíre, vyšli v knihe Zabudnutý vesmír. Redaktor, recenzent, technik, umelec – to je len zopár prívlastkov, ktoré môžem pre tohto všestranného autora vybrať. V tomto veľkom rozhovore sa dozviete nielen to, ako začal písať sci-fi či kto ovplyvnil jeho tvorbu, ale aj to, ako sa darí tomuto žánru na Slovensku a Česku. Nechajte si od neho poradiť pri písaní, zistite, aké futuristické povolanie by si vybral a čo ho baví tvoriť okrem poviedok.
V článku nájdete aj obrázky, ktoré poskytol Tono osobne, keďže práca s AI je jeho hobby.
Napísal si a uverejnil veľa sci-fi poviedok. Čo ťa priviedlo k písaniu?
Tých faktorov a impulzov bolo viacero, najvýraznejšie boli asi tie v detstve. Pre komplexnú predstavu skúsim priblížiť, čo ma doviedlo k vedeckej fantastike a ako celé to moje spisovateľské dobrodružstvo vlastne začalo.
Pamätám si na jednu výraznú a zároveň úsmevnú príhodu, ktorá predstavovala asi môj úplne prvý kontakt s fantastikou. Odohrala sa niekedy v mojich štyroch rokoch, kedy som v poľskej televízii, ktorú sme na Orave dokázali chytiť, videl v jeden víkendový večer nejaký japonský film o obrovskom robotovi veľkosti paneláku, ktorý všetko ničil. Nič na neho nezaberalo a celá scéna vyzerala dosť hrozivo a apokalypticky. Neviem už, aký to bol film, no veľmi dobre si pamätám na ten des v mojej detskej duši, ktorý som vtedy prežíval. Od strachu som sa utekal skryť do chladničky, ktorú som pokladal za najbezpečnejší úkryt, a odmietal som odtiaľ vyliezť, aj keď mi tam po čase začínala byť už poriadna zima. Táto traumatická príhoda však chvalabohu neovplyvnila môj neskorší vzťah k fantastike, ale ktovie, možno ho osudovo predznačila. 😊
Priznám sa, že aj mňa v detstve podobne strašilo pár filmov, z ktorých dodnes nemám dobrý pocit. Takže viem presne, čo myslíš. Videl si inak odvtedy ten film o robotovi?
Nie, nevidel som ho a neviem sa k nemu ani dopátrať, pretože poznám z neho prakticky iba ten vizuál a aj ten je už bude po tých rokoch asi pozmenený vtedajšou detskou optikou. Moju fantáziu ale podnecovali aj ďalšie sci-fi filmy, ktoré som mal možnosť pozerať neskôr v poľskej televízii, chytanej cez blízku hranicu, a neskôr, ku koncu osemdesiatych rokov, aj na satelitných staniciach vysielaných z prvých družíc Astra. Mal som vlastne vcelku šťastie, že vo vtedajšom legendárnom podniku Tesla Orava Nižná mali celkom schopných vývojárov, ktorí dokázali v druhej polovici osemdesiatych rokoch poskladať funkčný prototyp satelitného prijímača. Pomocou neho, prakticky načierno, zachytávali a dekódovali z prvej družice Astra kanály ako Sky Movies, Filmnet, Teleclub, Sat 1 či RTL a potom ich, po pretransformovaní, vysielali z Tesly nad moju rodnú Nižnú ako obyčajný analógový signál. Ten už potom dokázal chytiť každý aj na klasickú tv anténu. Na týchto kanáloch bežali dookola Hviezdne vojny, Star Trek, Indiana Jones, Votrelec, Legenda, Dr. Who, Hviezdna loď Galactica a mnoho ďalších kultových filmov aj seriálov, na ktoré som v tej hlbokej totalite pozeral ako na zjavenie z iného sveta. Možno práve toto bolo také prvé malé semienko môjho neskoršieho záujmu o fantastiku a písanie.
Keď som potom neskôr, ku koncu základnej školy, začal viac čítať, zo všetkých žánrov ma najviac upútala práve fantastika. Vtedy sa mi do rúk dostal aj prvý sci-fi román. Bol to Eden od Stanislawa Lema a moju mladú myseľ vtedy pomerne výrazne ovplyvnil. Zrejme sčasti aj toto zadefinovalo môj prvotný záujem o tento žáner aj v literárnej oblasti a už vtedy som začínal tušiť, že to bude láska na celý život.
Pamätáš si svoje spisovateľské začiatky, prvé napísané texty?
Už od útleho detstva som mal obrovskú fantáziu, v hlave mi kolovali stále nejaké predstavy a klíčili príbehy a tak som niekedy ku koncu základnej školy napísal tri dejovo jednoduché, ale vcelku dlhé fantastické príbehy, inšpirované najmä vzhliadnutými sci-fi filmami. Jeden z tých pisateľských pokusov bol dokonca voľným pokračovaním filmu Môj nepriateľ, ktorý moju detskú dušu vtedy silne zasiahol. Každý z tých troch minirománov som napísal do jednej hrubej riadkovanej písanky veľkosti A3. Pamätám si, že mi to zabralo relatívne dosť času, ktorý som bol ochotný obetovať na úkor hier a dobrodružstiev s priateľmi v oravských lesoch. Bohužiaľ, tie písanky sa niekde stratili a obávam sa, že ich pravdepodobne omylom spálil môj oco v peci ústredného kúrenia, keď potreboval papier na podpalku a pokladal ich za nejaký starý školský zošit. Musím ale povedať, že v tých príbehoch som poriadne popustil uzdu fantázii a bolo by zaujímavé si ich teraz po rokoch znova prečítať a vidieť, ako moja detská duša vnímala vtedajší svet, ako som si predstavoval budúcnosť, vedu a techniku, spoločnosť a mnohé veci.
To je škoda, že sa tie príbehy nezachovali. Pre autora je to hotový poklad plný spomienok. A ako začala tvoja kariéra spisovateľa? Kedy si uverejnil prvé poviedky?
Prvú serióznu poviedku som napísal až v závere štúdia na VŠ, niekedy na prelome rokov 1996 a 1997. Počas ciest vlakom z Oravy do Žiliny sa neraz stávalo, že v malom oravskom osobáčiku som cestoval v noci úplne sám, iba so sprievodcom a rušňovodičom, ktorí ale sedeli v prednej kabíne, a prepadla ma clivá nálada za rodným krajom, priateľmi, rodinou. Aby som si nepripadal taký osamelý a zároveň aj trochu zamestnal myseľ, vymyslel som si postavy, s ktorými som potom v predstavách prežíval vzrušujúce vesmírne dobrodružstvá. Odtiaľ bol už iba krôčik k tomu, aby som tie fragmenty pospájal do jedného ucelenejšieho príbehu, do poviedky. Volala sa Prejdi bránou a dotkni sa mojej duše a pôvodne som ju napísal iba sám sebe pre radosť a tiež ako určitú formu vnútornej výpovede a duševnej sebareflexie. Preto som ani nemal potrebu ju niekde zverejňovať, tobôž stať sa autorom. Keď som ale prišiel do Bratislavy, dal som poviedku neprezieravo prečítať redaktorom práve vznikajúceho SF časopisu Fantázia. Zapáčila sa im a rozhodli sa publikovať ju. Mal som z toho obavu a ako introvert aj riadnu hrôzu, no poviedka mala, na moje nemalé prekvapenie, dosť značný pozitívny ohlas a čitatelia sa dožadovali ďalších príbehov, čo ma nakoniec primälo zamýšľať sa nad celkovou koncepciou vytváraného univerza. Postupne som, na základe v nej načrtnutých reálií, začal vytvárať rozsiahly svet Staničného systému, ktorý si rýchlo získaval čitateľskú popularitu.
Kladné odozvy v redakčnej pošte a hlavne neustále naliehanie šéfredaktora Fantázie Ivana Aľakšu ma donútili premýšľať nad pokračovaniami prvotného príbehu o Letnej planéte, ktoré pôvodne vôbec neboli v pláne. Nové poviedky však postupne dotvárali ďalšie reálie univerza Zabudnutého vesmíru a každá ďalšia, či už v priamej línii alebo voľnej nadväznosti, sa potom písala o niečo ľahšie. A ako sa moja autorská zručnosť pomaly zlepšovala, postupne som nabral odvahu a začal sa zúčastňovať aj literárnych súťaží. Ak som však nechcel, aby ma porotcovia odhalili za každým mojím textom, musel som začať písať aj poviedky na iné témy a najmä nesúvisiace so Staničným systémom.
Kto ťa inšpiroval pri písaní? Je nejaký autor, ktorého považuješ za svoj vzor?
Boli resp. sú mnohí, no mojím prvým SF autorom, ktorého som čítal, bol, ako som už spomenul, Stanislaw Lem a to, že som čítal práve jeho v takom mladom veku (koniec ZŠ) ma vnútorne ovplyvnilo asi najvýraznejšie. V čase totality bolo v knižniciach plno ruskej fantastiky, tak som čítal aj tú, najmä všetko od bratov Strugackovcov, no našli sa aj výnimky v podobe zaujímavých antológií 10x sci-fi, 13x sci-fi, diel Isaaca Asimova, či Philipa K. Dicka. Pamätám sa, že Dickov Temný obraz bol pre moju detskú psychiku už poriadna káva a po jeho prečítaní som sa z tých ponurých vízii spamätával dlho. Angloamerickú SF som začal čítať hlavne po revolúcii, keď sa otvorili hranice aj trh, avšak napr. taký Jožo Girovský, Števo Huslica, Marek Eliáš či Ďuro Červenák mi práve v tom čase ukázali, že aj slovenskí autori vedia pútavo a zaujímavo písať. Navyše som mal to šťastie, že som bol v rovnakej generačnej vlne ako oni, takže sa medzi nami vytvorili priateľstvá a ja som mohol sledovať vývoj ich tvorby tak trochu aj zo zákulisia a ku kadečomu pričuchnúť.
Jedným z mojich vzorov je aj Andrzej Sapkowski s jeho podmanivým rozprávačským štýlom a aby som neopomenul ani to priehrštie angloameričanov, ktorí u mňa tiež zohrali významnú úlohu, tak boli to najmä Dan Simmons, ktorého tiež považujem za svoj veľký multižánrový vzor. Potom ma očarili aj ďalší, ako napr. Orson Scot Card, Frederik Pohl, David Gerrold, Brian Aldiss, Robert Silverberg, Isaac Asimov, Arthur C. Clark, Robrt A. Heinlein, David Brin, Larry Niven, John Varley, Wiliam Gibson, Philip K. Dick a Harry Harrison, ktorí mi v prvopočiatkoch ukázali tú najrýdzejšiu podstatu slovného spojenia science fiction a pocit úžasu. Neskôr to boli Alastair Reynolds, Peter F. Hamilton, John Ringo, Vernon Vinge, Jack McDevitt a Neal Asher, ktorí mi zase priblížili čaro space opery, ku ktorej som začal časom viac inklinovať aj autorsky.
V tvojich poviedkach je neprehliadnuteľným prvkom rešpekt medzi postavami – hlavne mužov voči ženám. Mnohí autori idú presne opačným smerom; píšu príbehy s postavami, ktoré nie sú schopné mať zdravé vzťahy, lebo prevláda presvedčenie, že čím šokujúcejšie, tým lepšie sa to bude predávať. Ako na teba pôsobia takéto postavy?
Mne to neraz pripadá, že práve tento typ patologických postáv a vzťahov akoby odzrkadľoval súčasnú spoločnosť a dobu. Akoby zvlášť v tejto dobe vytváral akúsi novú normu, že mať takéto vzťahy je vlastne prirodzené a je to v podstate súčasťou bežného života a v pohode, aj keď ľudí mnohokrát zraňujú resp. psychicky devastujú. Opak je však pravdou a tieto toxické vzťahy nerobia ľudí nikdy šťastnými, spôsobujú skôr utrpenie a v konečnom dôsledku nemajú budúcnosť ani dlhé trvanie. Tendencia používať takéto postavy a vzťahy v tvorbe, najmä v tej fantastickej, je tu stále, už od konca deväťdesiatych rokov, no zvlášť na prelome storočí bolo obdobie, kedy sa k tomu prikláňalo nemalé množstvo autorov práve z podobných dôvodov, aké uvádzaš, teda aby zaujali, šokovali, polarizovali resp. sa osobitým spôsobom odlíšili či vyhradili.
Priznám sa, že ani mne sa to vtedy nečítalo ľahko a sčasti aj preto som v tvorbe inklinoval skôr k tej opačnej strane tohto vzťahového spektra. Možno to bolo sčasti spôsobené aj tým, že mám tri mladšie sestry, takže to muža ovplyvní, to ženské vnútro poznám asi trochu lepšie než trebárs niekto, kto bol jedináčik alebo mal za súrodencov iba bratov. A v mojej tvorbe som chcel čitateľov zaujať napríklad aj tým, že im okrem príbehu ponúknem aj hlbšie posolstvo, nejaký pretrvávajúci odkaz, že medzi riadky vložím aj niečo navyše. Pokúsil som sa prezentovať fantastiku z trochu iného uhla. Načrel som do tém, ktorým sa bežne SF tvorba u nás vyhýbala – láska, vášeň, priateľstvo, obetavosť, solidarita, súcit. Bez nejakých veľkých póz či patetiky som chcel ukázať, že úžasné a vzrušujúce príbehy môžu prežívať aj postavy s dobrým srdcom a správnymi hodnotami, postavy, ktorým nechýbajú hlboké city a osobné zainteresovanie. Chcel som ponúknuť hodnotnejšiu alternatívu k naivnej romantike lacných telenoviel a v prepracovaných kulisách tvrdej SF a vesmírnej opery okrem iného predstaviť aj rozmanitosť a komplikovanosť vzťahov. V mnohých príbehoch sa zaoberám konkrétnym vzťahovým aspektom a skúmam hranice, kam až je človek ochotný kvôli láske zájsť a čo všetko pre ňu dokáže spraviť alebo obetovať. Celé toto moje úsilie malo prispieť k tomu, aby si čitatelia dokázali intenzívnejšie uvedomiť ľudskosť mojich postáv, ich pohnútky a vnútorné prežívanie.
Science-fiction je náročný žáner. Na čo si každý mladý autor musí dávať pozor? Prípadne, čo by si mladým autorom poradil?
Toto je dobrá otázka a dalo by sa k nej napísať veľa. Skúsim ale zhrnúť pár postrehov z mojej doterajšej autorskej púte, ktoré možno raz budú aj súčasťou pripravovaného manuálu o písaní fantastiky.
Chcel by som predovšetkým zdôrazniť, že dobrým autorom nie je len majster slova, ale predovšetkým niekto, kto vníma aj hodnoty tohto sveta a dokáže ich tajuplným spôsobom preniesť do riadkov. Skutočná kvalita textu osciluje okolo toho nedefinovateľného tajomstva písania, akéhosi skrytého významu slov, ktorý je často dôležitejší, ako samotné slová. Tie sú v podstate len symbolmi a môžu sa iba približovať k tomu, čo chceme vyjadriť.
Písať sa musí naučiť každý autor sám, pričom tento proces je nekonečný a dobrý autor sa učí prakticky stále. Ani moje prvé sci-fi poviedky neboli žiadne terno. Plné začiatočníckych chýb, vedeckých nezrovnalostí, banálnych klišé a naivných dialógov. Po pripomienkach od redaktorov, editorov, či skúsenejších autorov, sa ten text menil na červené more, čo ma však neznechucovalo. Skôr naopak, bral som to ako výzvu na zlepšovanie sa. Uvedomoval som si, že iba táto ich konštruktívna kritika ma môže posunúť ďalej. Aj vďaka tomu, že som bol v začiatkoch mojej tvorby voči ich komentárom otvorený, napredoval som a to isté môžem odporúčať všetkým začínajúcim autorom. Dávajte svoj text čítať čo najväčšiemu okruhu alfa a beta čitateľov a či už to bude niekto z rodiny, priateľov alebo známych, zamýšľajte sa nad ich prípadnými radami a odporúčaniami. Mnohé budú určite k veci a dobre mienené a uľahčia vám prácu na sebe.
Je dobré mať v zálohe aj dobrý nápad, alebo myšlienku. Ak táto časť pokrivkáva alebo nebodaj chýba, môže potom poviedka v konečnom výsledku pôsobiť vynútene alebo umelo. Vhodného materiálu pritom určite nie je málo. V dnešnej dobe sme doslova zahltení príbehmi, ktorých najväčším zdrojom je sám život a sú to skutočné zážitky skutočných ľudí. Stačí byť len citlivo naladení a všímať si. Osobne mám niekedy dokonca pocit, že témy, o ktorých chcem písať poviedky, si nevyberám ja, ale akoby si ony vybrali mňa.
Toto je zaujímavá vec, ktorú spomínajú mnohí autori – že majú pocit, akoby si príbeh a postavy vybrali ich, a nie naopak, ako by to snáď malo byť. Aj vďaka tomu má písanie také fascinujúce čaro. Takže povedal si, že sa treba učiť z vlastných chýb, nechať si poradiť od skúsenejších, vnímať svoje okolie… Čo by si ešte pridal?
Treba sa snažiť dodať textom aj určitú esenciu autenticity. Nepísať len tak, zo vzduchoprázdna, ale čerpať v mnohom napríklad aj zo svojich spomienok a životných skúseností. Váš vlastný príbeh totiž nikto predtým neprežil a nikto nemôže poznať pradivo vašich zážitkov a skúseností. Nekonečnou studnicou inšpirácií je konkrétne pre mňa aj bežný život. Ako vnímavý pozorovateľ si dokážem všimnúť naozaj mnoho a moja tvorivá myseľ sa to potom snaží kombinovať a vhodne dopĺňať fantastickým ozvláštnením. Tento proces sa u mňa deje mimovoľne a skoro neustále, preto mám ustavične po ruke nejaký záznamník pre prípad, že mi hlavou preblesknú zaujímavé nápady. Ak je už raz nápad kdekoľvek poznačený, bude v bezpečí pred nevyspytateľnosťou pamäti.
Mnohokrát sa medzi autormi vedie polemika o originalite. Nevymyslieť niečo už raz vymyslené je veľmi ťažké, ak nie rovno nemožné, pretože nie je možné mať prečítané a naštudované všetko. Tvorcovia neraz nezávisle dospejú k podobným veciam, avšak autor nemôže byť ani úplne neinformovaný, lebo nie je príjemné zistiť, že námet na poviedku, ktorý mi skrsol v hlave a ktorý považujem za originálny, je v literárnom svete vlastne už poriadne otrepaný. Ak však máte dušu rozprávača, verte, že nápady a námety sa dostavia. Nemusí to byť hneď a nemusí to byť práve ani to, čo očakávate, ale z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že určite prídu. Treba byť len trpezlivý a nestrácať nádej. Nápady na príbeh, prípadne na jeho ďalšie pokračovanie u mňa často vznikajú aj pri samotnom písaní. Z jednej myšlienky začne vychádzať druhá, z tej potom ďalšia a až to niekedy vedie k lavíne nápadov, z ktorých sa mnohé neskôr ukážu ako celkom použiteľné.
Pred samotným začatím písania si neraz robím dosť precíznu prípravu. Ak mám v poviedke vedecko-technické pozadie, v ktorom sa až tak neorientujem resp. mu celkom nerozumiem, alebo popisujem neznáme prostredie, nezaškodí hlbšie preštudovať danú problematiku, lokalitu, či históriu, aby som to napísal presvedčivo a vyhol sa nechceným lapsusom, nepresnostiam a nelogickostiam. Snažím sa vždy písať o tom, čo skutočne poznám. Niektoré témy veľa štúdia nevyžadujú a môžu byť vhodné pre začiatočníkov, avšak mám pocit, že asi ani neexistuje oblasť, v ktorej by aspoň nejaká základná príprava nebola potrebná. Pretože aj keď ide o vedecko fantastický príbeh, čitatelia nie sú hlúpi a netreba ich podceňovať. Tí sčítanejší objavia v poviedke chyby naozaj rýchlo. Ani sci-fi poviedka nesmie postrádať svoju dôveryhodnosť.
Osobitnou kapitolou sú postavy. Nemusia byť nevyhnutne anatomicky podobné nám, dôležitá je však ich emocionálna a rozumová výbava. Zaujímavými ich nerobí len to, kým sú, ale hlavne čo robia a čo prežívajú. Ak sú situácie, do ktorých ich vrháte, dostatočne zaujímavé a zložité, čitatelia sa neubránia zvedavosti, či súcitu. Ich záujem o osudy postáv je významne podmienený tým, do akej miery sa s nimi dokážu stotožniť. Charaktery postáv by preto mali byť čo najvierohodnejšie, či už pôjde o ľudí, umelé inteligencie alebo mimozemšťanov. Nie je to úplne jednoduché, no jeden z faktorov, ktorý vysokej vierohodnosti napomáha, je to, ak autor svoje postavy pozná aspoň tak dobre, ako svojich priateľov. Nielen formálne, ale aj zvnútra.
Odporúčanie, ktoré by som chcel zvlášť zdôrazniť, je nezabúdať na odstup. Každú poviedku nechajte po dopísaní nejaký čas odležať, aby ste nad textom získali nadhľad. Zbadáte, že po pár dňoch či týždňoch sa tá perspektíva začne meniť a začnete si všímať veci, ktoré ste predtým nevideli alebo vám unikali. Na povrch zrazu vystúpia nezmysly a nelogičnosti, zvýrazní sa vata a zbytočný text.
A posledná dobrá rada, nenechajte sa obmedzovať predsudkami, či limitovať strachom z nezvládnutia. Píšte vždy pre radosť a pokúste sa do toho dávať aj kúsok seba.
Odkiaľ pochádzajú tvoje znalosti o vesmíre?
Vesmír ma fascinoval odjakživa. V detstve, počas totality, som nadšene sledoval známu populárno-náučnú reláciu Okná vesmíru dokorán, ktorú uvádzal asi najznámejší a najvýznamnejší československý astronóm Jiří Grygar. Robil to veľmi pútavým a neobvyklým spôsobom a niekde tam boli asi tie prvotné sympatie. Z tých relácií sa dalo o vesmíre dozvedieť pomerne dosť, ale nie toľko, koľko som chcel, a tak som si z knižnice požičiaval rôzne encyklopédie, náučnú a odbornú literatúru, ktoré moje vedomosti pomerne rýchlo rozšírili. Potom, po revolúcii, sa v televízii začali objavovať aj najrôznejšie západné dokumenty z tejto oblasti a keďže objavy neustále pribúdajú, mapovali často aj najnovšie poznatky a novoobjavené veci. Potom, keď prišiel internet, bolo to zdieľanie, získavanie a rozširovanie poznatkov už oveľa jednoduchšie. Sledoval som (aj sledujem) viaceré vedecké portály resp. weby vedeckých inštitúcii, takže som de facto priamo pri zdroji výskumov a informácií.
Spomínaný Jiří Grygar je inak aj veľkým popularizátorom vedy a niekedy na prelome storočí začal vždy ku koncu roka robievať aj série pútavých prednášok, kde zakaždým súhrnne predstavil všetky najnovšie poznatky a objavy za predchádzajúci rok na poli astronómie, astrofyziky, fyziky a ďalších príbuzných oborov. Keďže som sa tých prednášok a potom aj následných debát či diskusií pravidelne zúčastňoval a pýtal sa ho najrozmanitejšie veci, postupom času si ma zapamätal a spriatelili sme sa. V súčasnosti pracuje aj na prelomových projektoch v rámci veľkého hadrónového urýchľovača častíc v Cerne a je to úžasný, skromný a neuveriteľne múdry človek.
Podobným popularizátorom vedy, ale tentoraz rýdzo slovenským, bol aj astronóm Záviš Bochníček, na ktorého prednášky som koncom deväťdesiatych rokov a začiatkom storočia tiež rád chodieval, rovnako ako na plejádu ďalších šikovných vedcov zo Slovenskej akadémie vied. S mnohými som sa taktiež spriatelil, žiaľ, viacerí už nie sú medzi nami.
Vyštudoval si strojné inžinierstvo, pracuješ na pozícii, ktorá vyžaduje odborné technické znalosti. Ako ti to pomáha pri písaní?
Moje odborné a technické znalosti využívam pri písaní takmer neustále. Spomínam si, že v jednej poviedke som napríklad zúročil svoje poznatky ohľadom rádioaktivity a radiačnej fyziky, v inej zase vedomosti z oblasti výroby travín, v ďalšej zase moje IT znalosti. Kto trochu pozná moju tvorbu, tak už vie, že mám niekoľko výraznejších tém, ktorým sa pravidelne venujem. Veľmi rád píšem o virtuálnej realite, ale aj o cestovaní v čase, nanotechnológiách, umelej inteligencii a vesmírnych letoch. Veľakrát tieto témy kombinujem, resp. píšem poviedky, kde sú obsiahnuté viaceré naraz, čo už je náročnejšie. Tieto témy sa potom snažím organicky prepájať aj s ľudskou rovinou príbehov. Tam rezonujú motívy medziľudských vzťahov, hlavne medzi mužmi a ženami, no zaoberám sa aj ľudským vnútrom, pretože individualita človeka je komplikovaná a mnohovrstevná. Motív posledného človeka na Zemi resp. vo vesmíre je silný archetyp, ktorý ma tiež dlhodobo fascinuje, preto sa k nemu rád vraciam. Rovnako tak aj motív mimozemského inteligentného života, postapokalyptického prežitia, či obnoviteľných prírodných zdrojov. Zoznam prirodzene nie je konečný a nové podnety a motívy stále pribúdajú.
Z toho, ako hovoríš o vede, je zrejmé, že máš k nej blízky vzťah. Nelákalo ťa niekedy stať sa vedcom a skúmať vesmír?
Ale áno, samozrejme lákalo. Počas stredoškolského štúdia som už zachytil masívny rozvoj výpočtovej techniky a informačných technológii. Rodičia mi na konci základnej školy kúpili 8-bitový počítač Commodore C64, na ktorom som sa okrem hrania naučil aj celkom slušne programovať vo viacerých programovacích jazykoch a veľmi ma tento smer lákal. Bohužiaľ štúdium týchto odborov bolo vtedy ešte iba v plienkach a pre rodičov to bola stále skôr zábavka ako nejaké solídne odvetvie. Veľmi počítačom nerozumeli a obávali sa, čo by som s tým vzdelaním v budúcnosti robil a či by som si vôbec vedel zarobiť na živobytie. A tak rodinná rada rozhodla, že pôjdem na strojárinu a to predurčilo aj môj profesný osud. IT a programovaniu som ostal verný vo forme koníčka. Potom neskôr, keď som spoznal astronómov Jiřího Grygara a Záviša Bochníčka, ma to stále trochu ťahalo aspoň na nejaké externé štúdium, no stále to bolo len v rovine úvah, ktoré neskôr potlačil reálny život, rodina a prichádzajúce starosti. No a neskôr už na to ani nebol veľmi čas.
Ktorý je tvoj obľúbený sci-fi film alebo seriál? A je nejaký film alebo seriál mimo tohto žánru, pri ktorom si si povedal, wow, toto je super?
Ťažká otázka, keďže som veľký filmový a seriálový nadšenec a zároveň aj fajnšmeker. Napozerané mám toho za tie roky naozaj kvantum a tie preferencie sa samozrejme postupom času, ako prichádzajú stále nové diela, trochu menia. Občas mám ale pocit, že predtým bolo tých kvalitnejších diel predsa len viac. Skúsim narýchlo zaloviť v pamäti, pár diel sa mi do nej vrylo určite výraznejšie a medzi tie patria napríklad filmy Muž z planéty Zem, Dvanásť opíc, Svet podľa Prota, Na hrane zajtrajška, Matrix a Animatrix, Piaty element, Marťan, Počiatok, Enderova hra. Zo seriálov to je trebárs Love, Death and Robots, Arcane, Stranger Things, Firefly, Čierne zrkadlo, Andor, Altered Carbon, Nadácia, Silo. Mnoho týchto filmov a seriálov neraz vychádza z kvalitných literárnych predlôh, ktoré som čítal, a tak sa často nevyhnem porovnávaniu úrovne spracovania oproti predlohe. Z mimožánrovej tvorby ma zaujali napr. filmy Memento, Le Mans ’66, Gran Torino, Pianista, Dokonalý trik a seriály Bratstvo neohrozených, Černobyľ, Sherlock, Dámsky gambit, Odlúčenie a 1883.
Čitatelia ťa poznajú ako autora sci-fi príbehov. Píšeš aj iné žánre?
Áno píšem, resp. začal som. Vďaka spolupráci s nadanou hororovou autorkou Naďou Vojtekovou som autorsky pričuchol aj k hororom, ktoré som mal rád od mala, no dovtedy iba ako fanúšik a konzument. Pred písaním hororov mám rešpekt a sám som si na to spočiatku netrúfal. S Naďou sme preto spolu najprv napísali čistokrvnú hororovú poviedku Kľúč, ktorá bola našou prvou spoluprácou a v ktorej sme svojsky spracovali mimoriadne chúlostivú a nepríjemnú tému detí zabudnutých v aute počas letných horúčav. Poviedka mala slušný ohlas a je možné si ju prečítať v treťom čísle elektronického hororového časopisu Charon, alebo vypočuť v audio verzii na jeho youtubovom kanáli. Keď som potom začínal s prípravou mojej sci-fi zbierky Časonauti, navrhol som Nadi spoluprácu aj na dvoch spoločných časovkách, ktoré som chcel poňať viac hororovejšie a veľmi ma potešilo, že so spoluprácou ochotne súhlasila. Pre naše spoločné poviedky som sa preto snažil zvoliť témy, ku ktorým má blízko a do zbierky sme teda spolu napísali dve parádne hororovo ladené časovky Nezvaní hostia a Spomienka na Ďatlova. Po našich troch spoločných poviedkach musím povedať, že mi je zakaždým veľkou cťou spolupracovať s takou skvelou a nápaditou hororovou autorkou, akou Naďa Vojteková nepochybne je, a keďže nám spoločná tvorba celkom ide, dúfam, že spolu ešte niečo napíšeme. Navyše som vďaka tejto spolupráci získal aj (hororovo) autorskú sebadôveru a nedávno som napísal aj svoju úplne prvú samostatnú hororovú poviedku Poludňový kanál pre pripravovanú hororovú antológiu Krvavé Považie. V prípade priaznivého čitateľského feedbacku by som sa chcel (popri sci-fi) venovať autorsky hororom možno aj o niečo viac.
Do dnešného dňa si toho prečítal naozaj veľa a otvorene poviem, že ti závidím tvoju veľkú knižnicu. Predpokladám, že máš teda dobrý prehľad o dielach, ktoré vychádzajú na našom trhu. Ako to podľa teba vyzerá s dnešnou sci-fi literatúrou na Slovensku a v Česku?
V období druhej polovice deväťdesiatych rokov, keď som sa dostal ku komunite okolo fantastiky, som bol práve po vysokej škole. Moja generácia nadšencov do fantastiky vtedy pozvoľna preberala štafetu po starších harcovníkoch, ktorí fantastiku na Slovensku držali a ťahali počas totality. Pamätám si, že v tej novej generačnej vlne bolo aj viacero veľmi nádejných autorov píšucich zaujímavú a nápaditú sci-fi, neraz porovnateľnú s tou angloamerickou, čo nie je jednoduché, pretože na to treba aj určité znalostné pozadie. Ich tvorba vychádzala v časopise Fantázia, ktorý práve takýmto autorom poskytoval publikačný priestor a potrebný feedback. Nehovorím teraz o autoroch fantasy a hororu, tých bolo a aj je stále dosť. Vtedy som si nahováral, že máme v tomto smere slušný autorský potenciál a tešil som sa na ich neskoršiu tvorbu. Bohužiaľ mnohí potom buď odišli zo Slovenska a odmlčali sa, prešli na iný žáner, alebo sa jednoducho prestali písaniu venovať. Prejavilo sa to potom na chudobe diel, v množstve aj kvalite. A táto situácia sa bohužiaľ veľmi nezlepšuje, pretože sci-fi žáner je u nás dlhodobo nedocenený a noví autori potom skrátka neprichádzajú. To, že niekto napíše jednu kvázi sci-fi poviedku do Ceny Fantázie ešte neznamená, že píše sci-fi. Rýdzu sci-fi na Slovensku bohužiaľ už píše málokto a obávam sa, že táto situácia sa tak skoro ani nezmení, pretože tá kontinuita sa narušila.
Naproti tomu v Česku je situácia diametrálne odlišná. Najmä vďaka širšiemu vydavateľskému zázemiu, štátnej podpore a v neposlednom rade aj lepšiemu historickému backgroundu a tým násobne väčšiemu trhu oproti Slovensku sú tam sci-fi autori viac docenení aj uznávaní. Majú dosť publikačného priestoru vo viacerých periodikách, veľa fantastických literárnych súťaží a každoročne tam vychádza aj množstvo kvalitných sci-fi antológií pôvodnej tvorby. A to poskytuje priestor pre objavovanie a rast nových autorov, čo je dôležité pre autorskú kontinuitu.
Prezraď, na čo sa môžu tvoji fanúšikovia v blízkej dobe tešiť?
Ako som už spomenul, v pripravovanej hororovej antológii Krvavé Považie (vydavateľstvo Hydra), ktorá by mala vyjsť niekedy v druhej polovici tohto roka, bude možné si prečítať môj úplne prvý samostatný horor Poludňový kanál. V ďalšej veľkej antológii Slovensko Fantastické, ktorá vyjde už onedlho a ktorá bude navyše spracovaná aj do audio verzie, budem mať zase úplne novú poviedku z časonautského cyklu Wyrna, UI a puška. No a po priaznivých ohlasoch na zbierku Časonauti už pomaly premýšľam nad novými príbehmi, záhadami a zápletkami do jej pokračovania, do Časonautov 2. Prvá poviedka, spomínaná Wyrna, UI a puška, je vlastne už na svete a kto bol na mojej prednáške na tohtoročnom Slavcone, tak možno už trochu tuší, aké tajomné historické udalosti sa časonauti možno vydajú do toku času skúmať. No a ako som už tiež uviedol, rád by som opäť niečo napísal aj v spolupráci s výbornou hororistkou Naďou Vojtekovou, ktorá má o pokračovanie spolupráce tiež záujem. Išlo by jednak o nejakú čisto hororovú záležitosť a tiež znova o pár hororovo ladených časoviek do Časonautov 2.
Ak by sme žili v časoch vesmírnych letov s kolóniami v rôznych kútoch galaxie, aké futuristické povolanie by ťa lákalo?
Myslím, že by sa mi páčil prieskum cudzích planét alebo objavovanie nových zdrojov a neznámych vesmírnych teritórií. Alebo vedecké objavovanie mimozemského života a ešte lepšie toho inteligentného. No ani posúvanie pokroku v oblasti vedy a techniky by nemuselo byť na zahodenie, zvlášť, ak by sa už vtedy úzko spolupracovalo s umelou inteligenciou, ktorá by bola súčasťou bežného života. No a moja dobrodružná duša by určite nepohrdla ani povolaním kozmického pilota alebo kapitána, prevážajúceho náklad medzi vzdialenými kolóniami či stanicami, ktorý by bol sám sebe pánom a mal svoju vlastnú vernú posádku.
Pre časopis Fantázia si písal články aj recenzie, bol si šéfredaktorom fanzinu Oppo Scifiens. Venuješ sa ešte aj recenziám alebo redaktorskej činnosti?
Teraz sa tomu venujem naozaj už iba sporadicky, lebo na to nie je reálne čas. Občas, po priateľskej linke a dohode, napíšem pre moje domovské Vydavateľstvo Hydra alebo pre postál scifi.sk nejakú reportáž z navštíveného conu, literárneho alebo fantastického festivalu, alebo recenziu na nejaké dielo. Nedávno som napr. pre portál scifi.sk napísal po dlhom čase recenziu na sci-fi seriál Altered Carbon, ktorého predlohu od Richarda K. Morgana, podľa ktorej bol seriál natočený, som čítal a páčila sa mi. Prednedávnom som v mojom počítači úplnou náhodou zabŕdol do starých súborov a s údivom som zistil, že pre časopis Fantázia a fanzin Oppo Scifiens som svojho času napísal vyše dve stovky recenzií na knihy, filmy a seriály. Publicistické články venujúce sa vedeckým novinkám a objavom, vedecko-technickým chybám a lapsusom v sci-fi dielach a tiež novinkám na angloamerickom knižnom trhu, ani nezrátam. Tá publicistika bola zaujímavá, bavila ma a nevylučujem, že sa k nej možno časom raz vrátim.
Písanie je síce krásna činnosť, ale vyžaduje si veľké sústredenie a veľa energie. Čo rád robíš vo voľnom čase, keď si chceš odpočinúť?
Mám z mladosti pár koníčkov, ale v súčasnosti som musel niektoré „hibernovať“, pretože veľa času už na ne neostáva. Keďže som dosť zručný, veľmi ma bavilo vyrábať nože na prežitie v štýle a la „Rambo“. Používal som na ne vysokokvalitnú oceľ zo strojových rámových píl alebo gatrov a do dutých rúčok som dokázal napchať vcelku rozsiahlu výbavu na prežitie v divočine. Nože mali medzi mojimi priateľmi pochopiteľne obrovský úspech a svoje zohralo asi aj to, že som ich rozdával zadarmo 😃 Bol som milo prekvapený, keď som sa po čase z niektorými z nich stretol a zistil, že ich stále používajú a že boli natoľko kvalitné, že vydržali aj drsné zaobchádzanie. Bohužiaľ, kompletne vybavenú dielňu mám na Orave u mamy a keďže teraz bývam v byte v Trnave, kde sú možnosti obmedzené, dal som si pauzu a nože (značkové sklápacie) teraz pre zmenu zbieram.
Málokto to asi vie, ale dosť dlhý čas som okrem písania aj kreslil práškovou technikou, prevažne SF motívy ako mimozemské scenérie, stavby, technológie, život. Skoro všetky kresby ale skončili zarámované na stenách taktiež u priateľov, pretože ich nakoniec odo mňa postupne vydrankali ako darčeky k svojim sviatkom a podobne 😁 Určitý čas ma bavilo z pieskovca vytesávať aj sošky veľmi podobné sochám Moai z Veľkonočného ostrova. Bol o ne medzi priateľmi taktiež nemalý záujem a poradovník bol stále nekonečný. Bohužiaľ bolo to náročné na čas a vyžadovalo si to námahu a aj toto som musel zmraziť. Raz, možno niekedy na dôchodku ak sa ho dožijem, by som sa k týmto tvorivým činnostiam chcel vrátiť 😊
Ako som už spomínal, mojimi koníčkami sú od detstva aj fyzika, astrofyzika a astronómia, sledujem objavy v týchto oblastiach rovnako, ako technologický pokrok a udržiavam si všeobecný vedecko-technický prehľad, čo mi napr. napomáha nepísať „naivnú“ fantastiku, nerobiť vedecké chyby a tiež ma to neraz inšpiruje aj k novým nápadom a príbehom.
Mám rád tiež turistiku aj cykloturistiku, pričuchol som k petanqueu a v poslednej dobe holdujem aj športovej streľbe z praku.
Ďakujem Tonovi za rozhovor a v mene vydavateľstva Príbeh mu želám veľa úspechov a krásnych chvíľ!
Linky na sociálne siete:
Autorský Instagram: https://www.instagram.com/anton.stiffel_autor/
FB stránka sci-fi zbierky Časonauti: https://www.facebook.com/groups/1034176110397620
FB stránka sci-fi zbierky Zabudnutý vesmír: https://www.facebook.com/groups/837542616361939
Stránka sci-fi zbierky Mozaika rôznobežných ciest: https://mozaika.szm.com/
Stránka domovského vydavateľstva Hydra: https://www.vydavatelstvohydra.sk/
Rozhovor v Pitevni Rada Kozáka
Recenzie Časonautov a Zabudnutého vesmíru:
Recenzia – Časonauti (autor – jemiplano)
Recenzia – Časonauti (autor – Baska Rothova)
Recenzia – Zabudnutý vesmír (autor – Baska Rothova)
1
0
