Obálka, na ktorej sa pýši profil geniálneho Davida Bowieho a meno dokonalého spisovateľa Waltera Tevisa. Muž, ktorý spadol na Zem je názov, ktorý sa mi v podvedomí povaľoval možno aj zopár desaťročí. Aj keď som rovnomenný film (zrejme) nikdy nevidel, tvorba týchto dvoch velikánov je mi mimoriadne blízka.
A tak som blúdením po e-shopoch kníhkupectiev narazil na audioverziu, nadabovanú Igorom Orozovičom. Ako fanúšik Ziggyho Stardusta, som niekde v hĺbke čakal fakt veľkú sci-fi pecku. Pri takýchto dielach sa mi to proste všetko zlieva a ja sa v nadšení vrhám do kochania sa po umení.
60-te roky ako zlatá éra “prvého kontaktu”
Ako som už skôr naznačoval v recenzii na Koniec detstva od A.C. Clarkea, v 60-tych rokov dvadsiateho storočia sa to v komunite sci-fi autorov hemžilo tematikou ciest do vesmíru a stretov s mimozemskou civilizáciou. Walter Tevis sa pridal do klubu, no jeho obraz návštevníka z kozmu musel vtedajšiu čitateľkú obec prekvapiť.
Nestretávame sa so žiadnym monštrom, ktoré sa snaží podmaniť si ľudstvo hrubou silou. Ani s okupáciou celej flotily vesmírnych lodí, ktoré prišli ovládnuť svet. Tevis, ako zarytý humanista sa do témy zahryzol rafinovane, zľahka a romanticky.
Mimozemšťan už nie je ten, kto vzbudzuje rešpekt alebo strach, ale humanoid, ktorý svojou stavbou tela vzbudzuje obavy iba u obvodných lekárov. Krehké telo, no s geniálnou mysľou, ktorá vyrástla na zdevastovanej planéte Antea, ďaleko v hlbinách Slnečnej sústavy, tak v čitateľovi zbudzuje až vlnu súcitu.
“Starman” v podaní Thomasa Jeromea Newtona sa snaží o nemožné. S poslednými silami anteanskej civilizácie sa snaží zachrániť svoju rasu a dať svojej rodine, priateľom a pospolitému ľudu druhú šancu. Musí postaviť raketoplán, ktorý prinesie spásu nadradenej rase geniálnych Anteanov. A to na planétu, ktorú postihol osud aký sa nám samým len tak tak vyhýba – jadrová apokalypsa.
Sen a krutá skutočnosť
Hlavná postava vyniká svojím intelektom. Nie je to žiaden Iron Man, ktorý sa producíruje po svete s vypnutým hrudníkom. Thomas Jerome Newton len využíva vedomosti z domovskej planéty, ktoré mu umožnia na Zemi patentovať mnohé vynálezy z oblasti fotooptiky, spaľovacích motorov, a ďalších. Stretáva všedných ľudí, ktorých pohľady na krehkú postavu votrelca pôsobia neskutočne uveriteľne.
Tevis je majstrom názorov, myšlienok a dialógov. Tak ako necháva komunikovať svoje postavy definuje jeho umelecký štýl. Vyobrazuje fakt prepracované charaktery, ktorých pohľady na odvážny vesmírny projekt pána Newtona reprezentujú obyčajných ľudí, v nevšedných situáciách.
Dokonalosťou je však postava samotného mimozemšťana. Ten so svojím snom o záchrane svojho “ľudstva” prechádza nechceným prerodom, ktorým trpí a upadá do hlbokých depresií. Tak ako sa bežný človek v polovici minulého storočia snažil chytať slamky v pohári piva, Newton utápa svoje znechutenie nad svetom, a sebou samým, v gine. Ako nebol Newton zvyknutý na umenie ako ho definguje ľudstvo, začína chápať čo ľudská imaginácia prináša jej konzumentovi. Nechcene sa tak z neho stáva viac a viac človek a motivácia svojho pôvodného cieľa mizne v trápení sa a samote.
V momente keď je však krok od svojho cieľa a raketoplán je takmer hotový, prichádza dejový zvrat. Vláda Spojených štátov odhalí jeho veľkolepý cieľ a vo vyčerpávajúcom väznení sa Newton po neopatrnom lekárskom vyšetrení stane takmer úplne slepým. Po prepustení na slobodu si navyše uvedomí, že z technických dôvodov nemôže nasledovať svoj hlavný cieľ, stráca zmysel svojho života a rezignuje na akúkoľvek ďalšiu snahu. Newton tak ostáva sám, takmer plne metamorfovaný v človeka, ktorého sen bol väčší ako on sám.
Summa Summarum
Muž, ktorý spadol na Zem je veľkým dielom, ktorý sonduje hĺbku ľudskej duše a odhaľuje krutú realitu samoty. Odhaľuje krehkosť jednotlivca, ktorý akokoľvek inteligentný a odhodlaný, môže padnúť na samé dno. Aj keď sa dielo nesie na pozitívnej vlne ďaleko za svoju polovicu dĺžky, finálna myšlienka necháva čitateľovi (alebo poslucháčovi) pocit súcitu a nenaplnenia. Osud hlavného hrdinu vyznieva o to smutnejšie, čím viac sa v scénach objavuje alkohol, ako forma nenahraditeľných sedatív.
Vyzdvihnúť musím aj prácu rozprávača, Igora Orozoviča, ktorý sa dostal do jadra každej z postáv, a ktorého hlas verne vykreslil atmosféru tohto nádherného diela.
Popri diele Walter Tevisa odporúčam aj “Spev drozda”, ktorý nosím v srdci ako jedno z najpodarenejších sci-fi diel, ktoré som kedy čítal.
