Vitaj v dedine Pahltné. V obci, kde sa obyvateľom začali meniť chute. Nejde však o drobné zmeny, aleo riadne desivé. Ľudia dostávajú chuť na domácich miláčikov, kôru stromov, zhnité ovocie, alebodokonca na samých seba. Jediný, kto dokáže čeliť hrozivým udalostiam, je otec Karol. Zvládne sapostaviť nepochopiteľným skutočnostiam, ktoré postihli jeho dedinu?Lukáš Polák predstavuje tajomný príbeh plný bodyhororových scén, mysterióznej atmosféry, dávkybrutality, ale aj hľadania samého seba v malej dedine na Slovensku.Máš odvahu navštíviť Pahltné? Po debutovej knihe Kriaky, na ktorú taktiež chystám recenziu, sa mi podarilo do rúk dostať jeho najnovšiu knihu. Bola som zvedavá, čo mi kniha prinesie. Či budem mať podobné pocity ako pri čítaní jeho debutu, alebo nie. Ale to som ani len netušila, čo ma bude čakať. Vlastne, kto by to mohol tušiť? Lukáš Polák nám prináša na trh svoju novinku s názvom Pahltné. Rada vidím, ak sa na našom trhu objavujú nové a nové tituly, ktoré ma dokážu potešiť. Ale poďme sa spoločne pozrieť na recenziu trocha zblízka. Ale ešte skôr, ako prejdeme niektoré veci bod po bode, musím spomenúť, že kniha je obohatená o niekoľko krásnych ilustrácií, ktoré vytvorila Alexandra Power. Taktiež vďaka nej a vytvorenej obálke sa kniha bude krásne vynímať v mojej knižnici. (recenzia môže obsahovať dôležité udalosti z deja) Dej knihy sa odohráva v dedinke, v ktorej sa začnú diať zvláštne, no naozaj zaujímavé veci. Chute ľudí sa začnú meniť a niečo, čo by bolo pre niekoho nepredstaviteľným šialenstvom, sa pre človeka stáva vecou prežitia. Bolo zaujímavé sledovať, ako sa autor vedel vyhrať s rôznymi chuťami, ktoré spočiatku vyzerali nevinne, no naberali na grádoch. Ak by som sa mala zamerať na tie najzaujímavejšie premeny, ktoré sa v deji vyskytovali, určite by som k nim zaradila osud bezdomovca Cyrila. Ale k tomu sa dostanem v sekcii o postavách. Počas čítania som mala pocit, že dej knihy sa odohráva skôr z pohľadu dediny. Možno to spočiatku znie zvláštne, ani ja sama to neviem veľmi vysvetliť. Mala som možnosť vidieť niekoľko príbehov, rôzne dejové línie. Boli okamihy, kedy sme dej sledovali z pohľadu kňaza, ktorý bol skutočne zaujímavou postavou. Bol jediným človekom v dedine, ktorého sa zmeny netýkali. Môžem prezradiť prečo, predsa len už niekoľkokrát aj samotný autor mal možnosť tento malý zaujímavý fakt prezentovať. Jeho chuťové bunky boli poznačené bujarou minulosťou, kedy lacný alkohol hral hlavnú úlohu. Prišlo mi to vtipné a na druhej strane veľmi zaujímavo zakomponované v deji. Ale, ako som spomínala, dej sme mohli sledovať aj z jeho pohľadu. Ako videl veci on, ako na ne reagoval. Ako sa dozvedal o občanoch pravdu. Pre mňa ako čitateľa to bolo zaujímavejšie čítať vykreslené scény z jeho perspektívy. To bol pre mňa menší kameň úrazu, kedy som nevedela niektoré scény „prežiť“ rovnakým spôsobom ako tie, na ktoré sa pozeral kňaz vlastnými očami. Ale to je len môj skromný názor. Bola som presvedčená, že vybudovať tú správnu atmosféru nebude pre Lukáša ťažké. Predsa len som mala možnosť prečítať si nejaké jeho diela v antalógiách alebo dokonca v spomínanom debute s názvom Kriaky. Atmosféru vedel držať od začiatku až do konca, aj keď to v mojich očiach sem tam mierne zaškrípalo. Nebolo to zobrazením scény alebo dokonca zvolením jej námetu ale skôr v rýchlosti ukončenia a vrhnutia sa na niečo ďalšie. V niektorých okamihoch v knihe som mala pocit, že dej je uponáhľaný a zaslúžil by si nejaký ten opis navyše, aby vo mne zanechal tú správnu atmosféru. Ale tých scén bolo len pár. Uvítala by som dať priestor ukázať v scéne všetko, čo v sebe skrýva, a nebáť sa roztiahnuť text o niekoľko strán viac. Ale bola vec, ktorá ma v knihe prekvapila a na tvári sa mi objavil dokonca aj malý náznak úsmevu! V knihe má možnosť čitateľ vidieť prepojenia s jeho predchádzajúcou tvorbou. Navštívili sme napríklad známe miesto. Ale keďže nechcem obrať čitateľa o ten správny zážitok, zamykám si svoje ústa a viac k tomu neprezradím. Som zvedavá, kto tam nájde tie prepojenia. Postavy Čo sa týka čítania noviel, románov alebo antológií, práve postavy u mňa hrajú veľkú rolu. V momente, keď si k nim neviem nájsť nejaký ten vzťah, kedy mi pripadajú ako ploché dosky niekde uprostred mora, ktoré sa len tak plavia niekde do neznáma, kniha pre mňa v určitom smere stráca na hodnotení. Ale u Lukáša som si už na začiatku čítania jeho tvorby mohla všimnúť, že má takpovediac dar (nevedela som nájsť to správne slovo a zasa nechcem, aby sa jeho ego vyšplhalo po rebríku niekde do nebies. Hoci v jeho prípade by to skôr išlo niekde do vyhriateho a útulného pekla) na vyobrazenie postáv. Postave dokáže vdýchnuť život. Vystavať charakter natoľko, že čitateľ má pocit, že sleduje život žijúceho človeka. Taktiež netreba zabudnúť na ten fakt, že svoje postavy nepomenúva menami, ako je napríklad Jon, James, Lily a podobne. V tomto ohľade môžem povedať, že skláňam svoj pomyselný klobúk pred autorom. V Pahltnom sa mi najviac pod kožu vryl práve už vyššie spomínaný bezdomovec Cyril. Jeho chute sa zmenili, nedokázal na nič iné myslieť ako na dokonalú chuť zhnitého ovocia a zeleniny. V priebehu deja som ako čitateľ mala možnosť vidieť vývoj tejto postavy a sledovať jeho samotný koniec. Ešte dlho budem spomínať na jeho postavu! Pár slov na záver Je pre mňa veľkým potešením sledovať, ako sa Lukáš posúva ďalej vo svojej tvorbe. Môžem povedať, že oproti debutu, ktorý som mala možnosť čítať, sa Pahltné dostalo na vyššiu, novú úroveň. Ale keďže viem a verím, že v Lukášovi sa toho schováva ešte omnoho viac, čo sme doposiaľ nemali možnosť vidieť, a možno sa budeme aj báť nahliadnuť do jeho fantázie, nechávam si v hodnotení nejakú tú menšiu rezervu. Verím, že o Lukášovi budeme ešte veľa počuť a moja zbierka kníh sa bude rozrastať o jeho diela čím ďalej, tým viac. Chcem len popriať mnoho úspechov s touto knihou a mnoho ďalších síl do písania. Pretože už netrpezlivo čakám na ďalšiu knihu! Rozhovor s Lukášom, ktorý viedla Baška si môžete pozrieť tu. Rozhovor s Lukášom, ktorého v Pitevni do najmenšieho detailu vypitval Radoslav Kozák nájdeš tu diMANzia a ich videorozhovor s Lukášom nájdete tu
Lovec bábik – Viete čo robia vaše deti na internete?
Povinné čítanie pre rodičov … násťročných! Žijeme vo virtuálnej dobe, ktorá nás úplne pohltila. V dobe, kde nás najviac zaujíma, koľko lajkov máme pod svojimi príspevkami a fotografiami. Je to doba retušu, poloprávd a ilúzií. Doba, v ktorej svoje problémy riešime výhradne s cudzími ľuďmi, a v ktorej na názore najbližších akoby ani nezáležalo. Je to doba, v ktorej akoby sa naša popularita odvíjala iba od toho, koľko máme „priateľov“ na sociálnych sieťach. Kto je však skutočným priateľom a kto iba vlkom v ovčom rúne?Bohužiaľ, žijeme v čiernej dobe, v semeništi kybernetických predátorov, ktorí iba čakajú na svoju príležitosť „zaútočiť!“ Sú ako diabli, ktorí ak zavetria slabinu, roztrhajú svoju obeť na franforce. A sú to vaše deti, na ktoré si brúsia svoje ostré tesáky. Jediné, na čom im záleží, je ukojenie vlastných chúťok a ich krv.Viete, čo robia vaše deti na internete? Viete s kým si píšu? Viete aké stránky vyhľadávajú? Ak vám záleží na bezpečí vašich detí, nech je vám tento príbeh výstrahou!!! Mrazivý príbeh, ktorý si nesie silnú myšlienku. Výborná kniha s odporným námetom, ktorý je aj napriek všetkému súčasťou nášho života. Je až desivé pomyslieť na to, že sa podobné veci stávajú vo svete. Nehovorím zahraničí, kedy by sme nad podobnými vecami len zatvorili oči a povedali, že sa nás to netýka. Podobné zverstvá sa odohrávajú aj u nás. Na knihu som mala zálusk už dlhšiu dobu, dokonca sa aj v mojej knižnici nachádzala nejaký ten piatok a jedného pekného večera som sa rozhodla, že si prečítam pár kapitol. Lenže jedna kapitola striedala druhú a ja som ju čítala do rána. A neľutujem, nevedela som sa odtrhnúť. Chcela som vedieť viac, chcela som sa dostať na koniec a zistiť, kto je páchateľom. Ale pôjdeme postupne. Dej knihy Autor sa rozhodol látku postaviť hneď na začiatku vysoko. Nabral rýchle tempo, okamžite nám predostrel obraz v ktorom mladé dievča vo veku približne dvanásť rokov sedí na stoličke za stolom uprostred lesa. Možno by to nebolo až také zvláštne. Ak by nevyzerala ako bábika. Mladé, útle telíčko bolo zaujímavým a môžem povedať, že aj rafinovaným spôsobom upravené tak, aby aj po smrti dokázalo predstavovať dojem toho, že dievča sedí vzpriamene na stoličke. Pri detailnom popise, či to bolo pri spôsobe ako sa to urobilo alebo spôsobe úmrtia človeku naskočí husia koža. Ale čo sa deje v takom stave so mnou? Čím brutálnejší opis, ktorý vo mne dokáže vytvoriť atmosféru, tým som spokojnejšia. A keďže toto dielo je zaradené do krimi, tak som mala určité nároky. V tomto ohľade som bola spokojná. Už pri anotácií je napísané, že by si knihu mali prečítať rodičia detí. Na jednu stranu si viem predstaviť, že by to bolo pre nich ťažké čítanie. Čítať o vraždách alebo možno skôr o spôsobe usmrtenia dieťaťa, ktoré by sa mohlo nachádzať vo veku ich vlastného potomka by nebolo najlepšie. Ale čo tým vraždám predchádzalo? V knihe je krásne napísané, ako sa predátori na internete správajú k dievčatám v mladom veku. Niektoré pasáže v knihe boli napísané vo forme prepisu správ z internetu. Čo musím uznať, že bol veľmi dobrý ťah, pretože to len podtrhávalo atmosféru samotného príbehu. Samotná kniha je tvorená krátkymi kapitolami. Z niekoľkých pohľadov prostredia. Ako čitateľ som mala možnosť nahliadnúť do vyšetrovania ale taktiež aj do okamihov, ktoré predchádzali vraždám, taktiež som mala možnosť nahliadnuť do života jedného zbohatlíka, ktorý bol jedným z nich. A toto som tušila už v momente, keď prišiel na scénu! V knihe sa nenachádza len jedna vražda. Máme možnosť ísť po stope človeku (alebo je v tom viac ľudí? kto vie), kto sa rozhodol konať opakovane. Rovnaká šablóna, iné miesta, iné veci. Bolo pre mňa zaujímavé napokon zisťovať, aký bol dôvod vybrania si určitého dievčaťa. Moje srdiečko bolo potešené v okamihu, kedy sa v jednom z dialógu používala aj východňarčina. Nehovoriac o zvolenom prostredí v ktorom sa kniha nachádzala. Slovensko? dokonca východ? áno prosím. Ale aby som túto knihu neprechválila do samotného neba musím s malou dušičkou povedať, že som našla aj nejaké negatíva, ktoré spôsobili stiahnutie jednej hviezdičky v koncovom hodnotení. Kniha obsahuje niekoľko gramatických chýb. Na samotnom deji mi to neubralo, vedela som sa do príbehu začítať, nebolo ich až toľko, kedy by som prevracala očami (veď ja sama nie som človek, ktorý by napísal niečo bez chýb) ale pri vydanej knihe by sa mohlo dávať na budúce väčší pozor. Kapitoly boli písané štýlom, ktorý by vás mal nútiť okamžite začať čítať ďalšiu. Mnohokrát sa stalo, že na konci kapitoly sa ukázali nové stopy a ja som musela čítať ďalej. Keďže som už vyššie spomínala, že kniha je napísaná vo forme krátkych kapitol, pri niektorých som už mala pocit, že je to sílené. Mala som pocit, ako keby za každú cenu sa mala kapitola ukončiť nejakým hľadáčikom. 1x možno 2x v knihe sa mi stalo, že po prečítaní ďalšej a ďalšej kapitoly sa na spomínaný hľadáčik zabudlo. Postavy Vykreslenie postáv sa mi páčilo. Dokonca mi ani nevadilo, že v knihe sa objavila jemne načrtnutá romantická linka medzi dvoma vyšetrovateľmi. Nebolo to nič prehnané. Skôr sa jednalo o čerešničku na torte alebo také menšie pozlátko celého príbehu. Roman bol mojou obľúbenou postavou. Húževnato chcel prísť na zúbok predátorom na internete. Bolo to zapríčinené len jeho charakterom alebo aj tým, že sám má doma dievča vo veku dievčat, ktoré lákali pomocou rôznych praktík? Musím uznať, že jeho charakter mi prirástol k srdcu a aj napriek tomu, že sa v niektorých prípadoch správal agresívne alebo sa zdalo, že rýchlejšie koná, ako premýšľa, tak sa mi vryl pod kožu. Pár slov na záver Rozhodne knihu odporúčam. Silný príbeh s ešte silnejšou témou pri ktorej mnoho ľudí zatvára oči. Autor sa nebál vykresliť realitu, pridať surovosť a predložiť dielo, ktoré v čitateľovi vzbudí mnoho otázok a myšlienok. Verím, že táto kniha nebola poslednou, ktorá sa mi dostala do rúk od autora. A ja sa teším na ďalšiu spoločnú cestu, kedy sa vydám do vôd prípadov napísaných rukou Romana Horňáka.
Mafiánska poprava? – krimi zo slovenského prostredia
Prvotina bývalého policajta Petra Šlosera nás zavedie do fiktívnej pohraničnej dediny Híd, kde sa odohráva príbeh, ktorý vychádza z reálnych udalostí. Oveľa významnejšie veci s dosahom aj na vyšetrovanie vraždy sa však odohrávajú v hlavnom meste, kde biele goliere rozhodujú o tom, či do správnych kresiel zasadnú správni šéfovia, ktorí pôjdu vrahom po krku, zatiaľ čo iní sa stretávajú s mafiánmi na pumpách a berú od nich hotovosť. Autor neopisuje len reálne zákulisie zločinu a (ne)schopnosť štátnych zložiek bojujúcich proti nemu, ale aj prepojenie úplatných politikov na krivých policajtov a mafiu. Všetko, čo pri vyšetrovaní mafiánskych vrážd a iných zločinov vnímal svojimi zmyslami, podáva formou, ktorá je nespojiteľná s realitou. Krimi si v mojom srdci vždy nájde miesto. Bude patriť k tým žánrom, ktoré si ma nájdu, aj keby som sa im schovávala na konci sveta. Musím povedať, že na túto knihu som sa odhodlávala príliš dlho. Príspevky na instagrame, príspevky na internete a celkovo rôzne skupiny, ktoré sa zaoberajú knihami, mi hádzali sériu kníh od Petra Šlosera takmer každý druhý deň. A ja som sa konečne odhodlala siahnuť po knihe a prečítať si ju. S napätím a s malým srdiečkom som dúfala, že sa mi kniha bude páčiť. Ale to som ešte ani len netušila, ako veľmi. Dej knihy Tvrdiť, že mám krimi dostatočne načítané, by bolo egoistické. Nikdy nemám rada podobné výroky, pretože kníh vo svete vychádza tak mnoho, že ani do konca života nebudem schopná prečítať každú jednu, ktorá sa nachádza na pomyselnom zozname. Ale čo sa týka krimi, mám určité nároky, ktoré sú čím ďalej, tým vyššie a vyššie. A autorovi sa veľmi dobre podarilo zahrať sa s mojou mysľou. V prvom rade musím povedať a hlavne oceniť, že kniha nie je len typickým príkladom, kedy by sme sa zameriavali iba na určitý prípad. Áno, nachádza sa tam vražda, podozrivé osoby, vyšetrovanie a rôzne zamotané situácie. Ale čo som nečakala a čo ma naozaj milo prekvapilo je, že kniha mi ako čitateľovi ponúkla pohľad oveľa bližšie z vyšetrovania, ako nejaké iné, povedzme si pravdu, priemerné knihy. Dej knihy bol natoľko strhujúci, že ma vedel vtiahnuť hneď od samého začiatku. Samotný príbeh sa začína výbuchom osobného auta známeho podnikateľa Imricha Takácsa. Prvé úvahy o podozrivých padli na bratov Diňovcov, ktorý boli už známou „firmou“. Ich výpalníctvo bolo známe široko ďaleko. Chrániť niekoho za „menší“ mesačný poplatok, alebo sa stať nepriateľom? Bolo jasné, že po tom, ako sa Imrich rozhodol nezaplatiť a neprikývnuť na ponuku, sa udiali rôzne veci. Ale ako môže byť niekto podozrivý, ak sa v tom čase nenachádzal v rovnakej krajine? jednoducho, stále tam figuruje možnosť objednať si niekoho vraždu. Dej mal správne vystavanú dynamiku. Kapitoly boli kratšie, ale aj napriek tomu dokázali veci v nich fungovať natoľko, že mi pomotali hlavu. Preferujem kapitoly podobného rozsahu. Som presne ten typ čitateľa, ktorý nedokáže knihu odložiť v polovici kapitoly alebo v polovici strany. Ak chcem odložiť v daný deň knihu, musím dôjsť až na koniec kapitoly. A verte alebo nie, je pre mňa niekedy obtiažne dostať do ruky knihu, v ktorej dej nie je rozdelený na kapitoly! Dej knihy sa odohrával v rôznych líniách, ktoré na seba svojím spôsobom nadväzovali. Mali sme možnosť ocitnúť sa na mieste vyšetrovania, v kanceláriách vyšetrovateľov alebo dokonca aj v podnikoch a na pumpách, kde sa odohrávali zaujímavé rozhovory. Ako som už vyššie spomínala, kniha nám ponúka aj detalnejší pohľad do vyšetrovania. Máme možnosť nahliadnúť do pracovnej morálky vyšetrovateľov alebo dokonca do vytvárania novozvolenej vlády. Bolo zaujímavé čítať, ako svet v dnešnej dobe funguje. Ako ľudia, ktorí nás majú chrániť, mnohokrát sú tými zlými. Mali sme možnosť dozvedieť sa, čo sa deje s policajtmi, ktorí sa snažia plniť si prácu precízne a dostať zločin na lopatky. Na jednej strane je smutné uvedomiť si, že takí ľudia končia zašití niekde na miestach, kde už nedokážu nič ovplyvniť. Pri krimi príbehoch mám rada hádanie, kto bol vrahom. Ale čo sa dialo v tomto prípade? Samozrejme, že sa v mojej hlave objavovalo mnoho konšpiračných teórií, ktoré dokázal autor zniesť zo stola a ja namiesto toho, aby som pocítila sklamanie, som sa len tešila z vlastného neúspechu. Ale v tomto prípade som si užívala najviac práve tú časť, ktorá sa venovala vyšetrovaniu z vnútra. Samotné vyvrcholenie deja, kedy sa ukázalo, kto bol páchateľom, bolo pre ma úsmevné. Nie z toho dôvodu, že by ma tešil ten fakt, že niekto prišiel o život, ale skôr z toho pohľadu, že som do poslednej chvíle nečakala, kto za tým mohol byť. Postavy a ich vykreslenie Teší ma, keď sa mi do rúk dostanú knihy, v ktorých autor vie pracovať s postavami. Dokáže im vdýchnuť dušu, ukázať silné aj slabé stránky, vybudovať ich charakter natoľko, že dokážu v čitateľovi niečo zanechať. V tomto ohľade musím povedať, že sa autorovi podarilo s postavami pracovať veľmi dobre. Či sa jednalo o bratov Diňovcov, ktorí si držali charakter od začiatku knihy až po ich samotný koniec, tak po vyšetrovateľov. Práve pri nich som mnohokrát zažívala okamihy, kedy som sa z chuti zasmiala. Keďže táto kniha je prvou zo série, tak dúfam, že aj v ostatných prípadoch budem mať možnosť sa stretnúť s niektorými z postáv. Pár slov na záver Rozhodne sa oplatí pozrieť si aj recenziu, ktorú spísala Baška. A ja len s malou dušičkou budem dúfať, že aj druhá časť, ktorá ma už čaká na poličke, bude pre moju dušu rovnakým pohladením ako táto kniha. Taktiež si neodpustím povedať pár slov k autorovi. Komunikácia s ním je úžasná! Nehovoriac o rôznych besedách v mestách, kde máte možnosť ho stretnúť osobne a vypočuť si jeho rozprávanie. Dúfam len, že aj mne sa podarí tento zážitok pocítiť na vlastnej koži. Tak, ako som dala šancu krimi napísanému na Slovensku, verím, že sa nám bude na scéne rodiť viac a viac kníh veľkého kalibru.
Hide – Je čas zahrať si hru
Výzva: strávte týždeň ukrytý v opustenom zábavnom parku a nenechajte sa chytiť. Cena: dostatok peňazí na to, aby sa všetko zmenilo. Napriek tomu, že všetci zúfalo túžia po víťazstve – aby sa zmocnili svojej vysnívanej budúcnosti alebo unikli svojej strašidelnej minulosti – Mack si je istá, že dokáže poraziť svojich konkurentov. Stačí sa schovať a v tom je expertka. To je dôvod, prečo je nažive a jej rodina nie. Ale keď ľudia okolo nej začnú jeden po druhom miznúť, Mack si uvedomí, že táto súťaž je zlovestnejšia, než si dokonca myslela, a držať spolu môže byť jediný spôsob, ako prežiť. Štrnásť súťažiacich. Sedem dní. Všade sa schovať, ale nikde utiecť. Poď von, vyjdi, nech si kdekoľvek. Mala som obdobie, kedy som vyhľadávala knihy, v ktorých figuruje nejaká hra. Bolo to pre mňa zaujímavé vidieť predstavivosť autora, ako sa dokáže popasovať s odpratávaním tiel. Ak si niekto myslí, že je jednoduché len tak zabiť postavu, tak sa mýli. Skús to urobiť rafinovane, premyslene, detailne, nápadito a stanem sa tvojím verným čitateľom. Kniha opisuje smrteľnú súťaž s vyslovene jedinečnou cenou, ktorá sa nachádza v opustenom zábavnom parku. Musím uznať, že sa mi páčil výber prostredia, v ktorom sa kniha odohrávala. Predsa len sa jedná o zábavný park. Tak prečo si neužiť trocha zábavy? Postavy boli izolované od skutočného sveta, zatvorené v zábavnom parku, kde mali vytrvať sedem dní. Štrnásť súťažiacich sa zúčastní týždňového turnaja na schovávačku, kde výhra predstavuje až 50.000 dolárov. Medzi postavami sa našli takzvaní vizionári moderného sveta, ktorí by najradšej výhru využili v prospech svojej publicity a naštartovaniu vysnívanej kariéry. Ale medzi súťažiacimi sa nachdázali aj tí, ktorí boli takmer na okraji spoločnosti. Práve tí ľudia by použili výhru na život. Vyhrať môže len jeden a jediná vec, ktorá ich od toho delí, je schovať sa tak, aby ich nikto nenašiel. No čo sa stane, ak človeka nájdu? je z kola von. Samozrejme, že neodkráča zo zábavného parku po svojich nohách. A presne toto na knihách podobného charakteru milujem! Príbehom nás prevádza hlavná postava Mack, ktorú som už spomínala vyššie. Jedná sa o mladú ženu, ktorá si myslí, že dokáže vyhrať hru už len kvôli tomu, že schovávať sa je súčasťou jej života. Mack prežila hotové peklo, kedy sa jej podarilo prežiť vraždiace jatky jej otca. Dúfala som, že to nebude také jednoduché. Že už na samotnom začiatku budem vedieť, kto napokon vyhrá. Hoci sa zamýšľam nad tým, je to vôbec podstatné? Napokon nejde len o peniaze, ale o prežitie. Ale musím uznať, že zapamätať si ich mená bolo pre mňa naozaj obtiažne. A čo sa stane, ak autorka vo svojej knihe pomenuje dve postavy rovnakým menom? Hovorím si, prečo?! Páčilo sa mi, že sa autorka zamerala na vybudovanie vzťahu medzi určitými postavami. Kedy mne ako čitateľovi odhaľovala pomaly charaktery a ja som len dúfala, že ten daný človek nezomrie. Alebo ak už áno, nech je tá smrť epická. (Možno je to zvláštna kombinácia, ale ak si niekedy vytvorím čo i len malý náznak vzťahu k postave a autor sa rozhodne zobrať tej postave život, chcem aby to bolo nejakým lepším spôsobom, ako len „spadnutie“ z útesu, prejdenie cez prechod na červenú, zvláštna autonehoda a pod.) Prostredie knihy bolo skutočne dobrou voľbou. Zarastené atrakcie boli pre mnohých súťažiacich lákadlom, pričom si mysleli, že je priam nemožné ich skrýšu nájsť. Prelínanie prítomnosti a minulosti, kedy má čitateľ možnosť dozvedieť sa aj viac z minulosti, bolo výborným počinom! Čo sa týka dynamiky knihy, z môjho pohľadu sa jednalo o trocha pomalší začiatok. Ale aj napriek tomu mi ponúkla spracovanie príbehu (kde samozrejme nemôžeme hovoriť o úplne originálnom nápade, ktorý by mi spôsoboval husiu kožu) a splnila očakávania, ktoré som od knihy mala. Hoci to nebola kniha, pri ktorej by mi spadla sánka a ja by som ju chcela mať vytetovanú na koži do konca života, tak na jedno prečítanie som spokojná. Niekedy som rada za rovnaké knihy, ktoré si zvolím len na základe obálky. Je zvláštne, že sa hovorí, aby sa kniha nesúdila podľa obalu. Ale mnoho kníh, do ktorých sa rozhodnem ponoriť, čo sa týka čítania v anglickom jazyku, je založená predovšetkým na prvom dojme z obálky knihy. A čo sa týka tejto obálky, tak sa mi páči. Ale čo sa týka viac podrobností deja, ako to skončilo, ako boli ľudia zabití? To nebudem prezrádzať. Čo sa tam nachádzalo? Kto za tým bol? Otázky, na ktoré v tejto recenzii odpoveď nenájde žiaden čitateľ. Aj z toho dôvodu, že sa chcem vyvarovať spojlerom. Ale ak ťa čo i len náznakom zaujala kniha, daj jej šancu.
Detské zúbky
Suzette sa nedarí nadviazať vzťah so svojou sedemročnou dcérou, ktorá nemôže – alebo nechce – hovoriť. Už od jej najútlejšieho detstva cítila, že ju Hanna odmieta. Suzette pripadá, že ju jej dieťa nenávidí, a tá myšlienka ju desí. Alex by chcel veriť svojej manželke, že sa ich dcéra chová kruto a nenormálne, lenže s ním predsa normálne hovorí! Je Hanna len neposlušné dievčatko, ktorého správanie pramení z vysokej inteligencie, kreativity a snáď aj osobného kúzla? Alebo sa naozaj snažia svoju matku zabiť? Silný a britký psychologický román novej talentovanej autorky Zoje Stage ponúka viac otázok ako odpovedí – a podrží si svoje tajomstvo až do šokujúceho konca. Kniha nám predstavuje príbeh rodičov s dievčaťom, ktoré je už na prvý pohľad iné ako jej rovesníci. Hanna, sedemročné dievča, ktoré nerozpráva, bolo za svoje zlé správanie vyradené z niekoľkých materských škôl. A aj z toho dôvodu sa rozhodla Suzette malú dcéru učiť doma. Ale všetko sa komplikuje, kedže Hanna možno nerozpráva, no jej inteligencia siaha pomerne vysoko. Na prvý pohľad dokonalá rodinka sa musí pasovať s novými problémami. Suzette s Hannou nevie nadviazať harmonický vzťah, ktorý by sa mal objaviť medzi matkou a dcérou, a otec, hlava rodiny, nemôže uveriť svojej manželke, že ich dcéra má niekoľkokrát myšlienky ublížiť vlastnej matke. Na knihe sa mi páčilo, že bola z dvoch pohľadov. Mali sme možnosť sledovať pohľad matky Suzette, ktorá si nevedela rady so svojím dieťaťom, a taktiež aj pokľad malej Hanny. Mám rada podobné príbehy, ktoré sú písané aj z pohľadu takzvanej chorej mysle nejakého dieťaťa. Atmosféru to vedelo týmto pádom vybudovať takmer okamžite a chytilo ma to od úplného začiatku. Štýl autorky bol príjemný, čitateľný a stránky v knihe sa míňali jedna radosť. Tempo knihy je rýchle, svižné. Ak by som sa mala na knihu pozrieť, ako na celok povedala by som, že hlavným znakom všetkých postáv bolo sebectvo. Sebectvo voči karérie, sebectvo voči láske alebo sebectvo voči nutnosti samoty. Postavy Niekedy mám pocit, že tieto knihy vychádzajú z rovnakej šablóny. Otec rodiny je ten, kto ju má zabezpečiť, doniesť peniaze a všetko pred ním je dokonalé a krásne. Matka je tá, ktorá si všimne prvé náznaky toho, že sa niečo deje. Ale to je len môj názor. Páčilo sa mi vykreslenie hlavnej ženskej postavy. Mala som možnosť v nej vidieť narastajúci strach a obavy. Dokonca aj boj, ktorý sa nachádzal v jej vnútri. Čo sa týka Hanny, tak sa mi na nej mnoho vecí páčilo. Nebolo ľahké určite pre autorku vytvoriť postavu, ktorá sa neprezentuje slovami. Sústrediť sa prevažne na gestá alebo myšlienky bolo určite náročné. Ale zvládla to veľmi dobre. Hanna bola presne tým dieťaťom, ktoré by sa mohlo objavovať v reklamách ako účinná antikoncepcia. No aj napriek tomu sa mi jej charakter páčil. A musím povedať, že poslednú dobu mám rada knihy, v ktorých sa nachádzajú zlovestné deti. A skonbinovať to ešte s niekým, kto nerozpráva? Áno, prosím! Pár slov na záver Kniha možno nebude pre každého čitateľa, ale aj napriek tomu musím povedať, že sa jedná z mojej strany o pomerne vydarený thriller. Môžem len odporučiť.
Skryté obrázky
Mallory Quinnová začína v nový život, keď dovŕšila 21 rokov. Práve ju prepustili z protidrogovej liečebne a získa prácu pestúnky na bohatom predmestí Filadelfie. Má sa starať o päťročného Teddyho, syna Teda a Caroline Maxwellovcov. Mallory si novú prácu okamžite zamiluje. Zabýva sa v záhradnom domčeku, po večeroch chodí behať a teší sa zo znovu nadobudnutej životnej stability. Teddy je roztomilý a plachý chlapček, ktorý nedá ani ranu bez skicáku a ceruzky. Kreslí to, čo iné deti v jeho veku: stromy, zajačiky, balóny. Jedného dňa však nakreslí muža, ktorý lesom ťahá mŕtvu ženu. Ako dni plynú, Teddyho obrázky sú stále zlovestnejšie a jeho pôvodne primitívne postavy získavajú detailnejší a realistickejší vzhľad. Je skoro vylúčené, že by niečo také dokázalo namaľovať päťročné dieťa. Mallory začína mať podozrenie, že sa jedná o ozveny dávnej nevyriešenej vraždy a že chlapcovu ruku vedie nejaká záhadná sila. S pomocou pohľadného záhradníka a excentrickej susedky sa Mallory pokúša rozlúštiť obrázky a zachrániť Teddyho – a zároveň sa vyrovnať s tragédiou vo svojej vlastnej minulosti. Skôr, než bude neskoro. (Recenzia môže obsahovať dôležité udalosti z deja) Dej knihy V knihe sa stretávame s mladou Mallory, ktorá začína nový život. Nikdy to nemala ľahké. Spadla do rúk života plného drog, z ktorého sa jej podarilo vyhrabať. Po tom, ako sa jej naskytla príležitosť zaujímavej a pomerne lákavej práce, sa Mallory ocitá v bohatej rodine Maxwellovcov. Jej úloha spočiatku vyzerá jednoducho. Stáva sa pestúnkou pre mladého, päťročného chlapca, ktorý už od pohľadu nevyzerá problémovo. Vo veľkom dome nedostáva priestor k bývaniu. Možno to je pre ňu aj lepšie, keď sa jej naskytne možnosť bývať v záhradnom domčeku (skôr si to môžeme predstaviť ako len stiesnený priestor, kde sa nachádzajú potrebné veci pre prežitie). Bohatá rodina, veľký dom, vysoké nároky. Tak by som mohla charakterizovať tento prípad. Mnohokrát sa stretávam v podobných knihách, že tieto rodiny majú zvláštne správanie. Neprekvapovalo ma správanie rodičov. Ale nebrala som to ako negatívum. Kniha v tomto ohľade nespadla do rovnakej kategórie, kedy by mi to prišlo už príliš používané. V prvom rade musím povedať, že kniha bola obohatená o kresby malého Tedyho. Či to boli obyčajné detské kresby pri ktorých rodičia väčšinou nasadia na pery naučený úsmev a tvária sa, že sa jedná o hotového génia. V skutočnosti na obrázkoch boli len „primitívne“, ako to bolo naznačené v anotácií knihy, postavičky alebo zvieratká. Ale všetko sa začalo zamotávať, keď malý päťročný chlapec začal maľovať takmer bezchybné veci. Správanie malého Tedyho sa menilo, vytvárali sa nové konšpirácie v hlave Mallory, o ktorých chcela hovoriť s rodičmi. Samozrejme, že rodičia žiadne zvláštne správanie alebo podozrenie nevideli a dokonca mnoho vecí sa snažili hodiť na mladú Mallory. Nebolo to žiadne prekvapenie. Čo sa týka deja a samotného vyskladania príbehu, páčilo sa mi to. Knihu som prečítala na dve posedenia a neprišlo žiadne sklamanie. Vyvrcholenie deja a objasnenie všetkých vecí ma milo prekvapili. Boli tam okamihy a situácie, ktoré som si pri čítaní ani len nepredstavovala. A to som si myslela, že moja predstavivosť je na tom pomerne dobre. Možno predsa len jedna vec na samotnom konci bola pre mňa trocha utiahnutá za vlasy, vynárali sa mi v hlave konšpiračné teórie, ale na samotnom hodnotení veľa neubrali. Nechcem prezrádzať podrobnosti z deja a už rozhodne nie tie, ktoré sa stali na konci a mohli by obrať prípadného čitateľa o autentický zážitok. Čo sa týka štýlu písania autora, nemala som v tomto ohľade žiadne výhrady. Ako som už vyššie spomínala, knihu som dokázala prečítať na dve posedenia a nerobilo mi problém sa do knihy začítať. Vôbec neľutujem, že sa mi kniha dostala pod ruky. Niekoľko ľudí túto knihu zaradzuje dokonca aj do kategórie horor, s čím by som tak celkom nesúhlasila. Možno tam bola jedna vec, ktorá by tomu nasvedčovala, ale ku knihe som sa skôr priklaňala ako k dobre napísanému thrilleru. Postavy Už spomínaná Mallory, ktorá bola hlavnou postavou knihy mi nevadila. Zvláštne napísať tieto slová, ale niekedy mám problém s hlavnými postavami, ak sa jedná o mladé ženy. Mallory bola vystavaná dobre. Pasovala sa s minulosťou, rovnako aj s príležitosťou novej práce a nového začiatku. Nestrácala hlavu pri prvých prekážkach, ktoré sa jej dostali pod nohy. Možno predsa len jeden malý detail, ktorý mi prekážal. Pár scén s mladým otcom malého chlapca. Ale dokázala som to prežiť. Čo sa týka rodiny Maxwellovcov, bola to typická rodina, ktorá schováva nejaké tajomstvá. Neprekvapilo ma správanie „hlavy rodiny“ a ani jeho manželky. Bola to typická šablóna, ktorú môžeme nájsť v knihách, ktoré sú smerované na podobnú tému. Pár slov na záver Po prečítaní knihy môžem zhodnotiť, že sa mi kniha páčila. Ako som už spomínala, obrázky, ktoré sa v knihe nachdázali, vytvárali atmosféru a boli dobre zvoleným krokom. Knihu môžem odporučiť.
Krvavé Považie – Temné príbehy pretkané vodami Váhu
Od tajomného hradu Strečno až po starodávne trnavské opevnenie prerýva krajinu rieka Váh. Tam sa rozprestiera územie od dávnych čias opradené strašidelnými legendami. Obávané rímske légie na čele s Marcom Auréliom zvládli stráviť na Považí len jedinú zimu. Kedysi ho obývali Kelti, je teda posiate zvyškami kultúry druidov a ich magických rituálov, vďaka ktorým možno ešte stále pôsobia v povodí Váhu prastaré nadprirodzené sily. Rozsiahlej časti Považia kedysi vládol krutý Matúš Čák Trenčiansky. Zrodil sa tam strašidelný prípad krvavej grófky Alžbety Bátoryovej. A tiež týchto štrnásť hororových príbehov. Vyrozprávajú vám ich autori, ktorí Považie dokonale poznajú, pretože sa tam narodili, alebo si túto oblasť zvolili pre svoj život. Priblížia vám temné zákutia miest, nehostinnosť lesov aj nemilosrdnosť rieky Váh.Prijmite pozvanie a zavítajte na Považie spolu s nami. Hneď pri Strečne vás privíta mýtická bytosť z Váhu, v Žiline narazíte na židovskú kliatbu a zahráte si únikovú hru. Ak sa vám ju podarí prežiť, pri Považskej Bystrici budete môcť obdivovať vlčie maky, na Veľkom Maníne zahliadnete nezvyčajný kŕdeľ, pri Púchove narazíte na opustenú farmu a v Trenčíne si dohodnete rande s plachým dievčaťom. Ak sa vám nezapáči, nezúfajte. V Novom Meste nad Váhom vás už túžobne očakáva vlastníčka starodávneho domu, ktorá ukrýva desivé tajomstvo, a v Trnave zas papierový kamarát, ku ktorému vás dovedie miznúci a opäť sa objavujúci kanál. Dajte si dobrý pozor na to, čo do neho vhodíte.Vitajte na Krvavom Považí! Krvavé Považie je tvorené 14 poviedkami autorov. A keďže Krvavé Považie cestovalo takmer cez celú krajinu až na východ, je čas aby som vám predstavila každú jednu poviedku spojenú s mojimi dojmami. Zrasty – Lenona Štiblaríková Bola som veľmi nadšená, keď sa kniha začala poviedkou od Lenony. Jej štýl písania, opis prostredia a vytvorenie atmosféry sa mi natoľko pozdáva, že som sa už dávnejšie stala jej veľkou fanúšičkou. Ani v tomto prípade neprišlo žiadne sklamanie. Poviedka z môjho pohľadu bola vystavaná dobrým spôsobom. Dej začal pozvoľna, opisuje príbeh dvoch mladých ľudí, ktorých formuje dnešná doba. Čo sa týka postáv, páčilo sa mi ich vyobrazenie. Niekedy mám problém v poviedkach nájsť správny charakter postavy, niekedy mi chýba väčšia hĺbka, ale tu sa mi to páčilo. Dej sa pozvoľna stupňoval a samotné finále ma jemne pohladilo po duši, pretože obsahovalo zaujímavú scénku. S poviedkou som bola spokojná a bol to pre mňa dobrý štart. Kde rastú vlčie maky – Ľuboslav Priesečan Poviedka obsahuje dialógy tvorené v nárečí. Bolo to pre mňa zaujímavé čítať v inom nárečí, ktorým rozprávame v našom okolí, ale na samotnej poviedke mi nič neubralo. Tak ako prvá poviedka, aj táto sa nachádzala v prostredí lesov, prírody. A ja už teraz viem povedať, že za žiadnych okolností nechcem tie lesy navštíviť. (Myslené samozrejme len ako vtip.) Poviedka mala vytvorenú zaujímavú atmosféru. Postavy boli uveriteľné a prostredie dobre zvládnuté. Ale chýbalo mi v nej trocha viac temnoty. Môj najlepší priateľ z detstva – Zuzana LaKiRi Droppová Príbeh opisuje život ženy, ktorá to nikdy nemala ľahké. Šikana v minulosti, žiadna láska po svojom boku a ustavičná samota. Na poviedke sa mi páčilo, že sme mali možnosť nahliadnuť aj do minulosti postavy. Ale čo sa týka nejakej temnejšej stránky, tak musím povedať, že tu to pokulhávalo. Už len z názvu knihy som sa tešila, že poviedky budú obsahovať temnotu, krv, prípadne násilie a podobne. Možno poviedka v tomto smere nesplnila moje očakávania, ale začala som sa na ňu pozerať trocha iným spôsobom. Ak by som sa na to mala pozrieť ako na fantasy poviedku, bola zvládnutá veľmi dobre. Hlavná postava nachádza stratenú lásku s ktorou zdieľa nielen vzájomné pocity, ale aj ustavične napredujúci rast. Čo sa týka samotného konca poviedky, páčilo sa mi to. Vo mne ako v čitateľovi to zanechalo rôzne myšlienky a predstavy, čo sa mohlo diať ďalej. Vôbec by mi nevadilo z tohto prostredia prečítať si viac a dozvedieť sa o postave a jej následnom živote ďalšie detaily. Dvere – Ivan Kučera Poviedka mi dokonalo brnkla na moju nôtu! Už pri čítaní pár strán som vedela, že sa u mňa umiestni na nejakom vyššom mieste. Obsahovala všetko, čo som potrebovala. Možno som mala menšie obavy, keď sme sa dostali dejovo do veľkého domu, v ktorom sa niektoré veci už od pohľadu rozpadávali a záhrada nevidela záhradníka celé desaťročia. Bála som sa, že natrafím na poviedku, kde by hlavnú úlohu zohrával dom a nejakí duchovia. Podobných nápadov som už natoľko presýtená, že ich nedokážem zobrať do rúk. Ale! Pozor, napokon prišlo to ale!. Čo sa týka samotného deja, tak ma poviedka milo prekvapila. Rovnako aj obsah temnoty. Štýl autora mi bol natoľko príjemný, že som sa nedokázala od poviedky odtrhnúť. A aj kvôli tomu sa u mňa táto poviedka dostala na vysoké umiestnenie v koncovom hodnotení. Kŕdeľ – Lukáš Polák Už pri prečítaní názvu poviedky a autora som si brúsila zuby. Mala som veľké očakávania, dúfala som, že Lukáš predvedie temnotu, násilie, zabíjanie a ja by som mohla spokojne uzatvoriť túto poviedku s úsmevom na tvári. A samozrejme, že sa to aj stalo. O krvavé scény tam nebola núdza, to môžem povedať priamo. Páčilo sa mi vyobrazenie postáv, vyobrazenie prostredia a deja. Dej gradoval a ja som bola zvedavá, čo ma ešte čaká. Pri príchode okrídleného monštra sa mi na tvári objavil malý úsmev. Čo viac by som mohla povedať, že to bolo dobre, ba dokonca vynikajúco napísané! Úniková hra – Miňo Tichý Mám slabosť pre námet únikových hier. Mám rada, ak niekto používa túto tématiku a vie sa vyhrať s mučením postáv rôznymi spôsobmi. Takže táto poviedka bola pre mňa určite jedna z tých radostných, do ktorých som sa okamžite pustila. Postavy boli vykreslené veľmi dobre. Ich prepojené vzťahy, minulosť, charaktery, ktoré sa napokon ukázali pri oslobodzovaní. Taktiež sa mi páčil záver poviedky. Z môjho pohľadu sa jedná o zaujímavo a dobre napísané dielo. Strúhadlo – Naďa Vojteková Dúfala som, že Naďa mi nastaví látku tak vysoko, ako sa len dá. Jej poviedky sa mi vždy páčia. Ale poďme sa pozrieť priamo na túto, ktorá sa dostala do knihy. Strúhadlo opisuje život mladého muža, ktorý túži
Pomocníčka, najväčšie tajomstvo sa ukrýva za dverami
„Vitajte v mojej rodine,“ povie Nina Winchesterová a podá mi svoju elegantnú ruku s dokonalou manikúrou. Zdvorilo sa usmejem a poobzerám sa po mramorovej chodbe. Táto práca je mojou poslednou šancou na nový začiatok. Môžem sa tváriť, že som niekto iný. Čoskoro však pochopím, že Winchesterovci majú oveľa nebezpečnejšie tajomstvá než ja…Každý deň im upratujem nádherný dom odhora až dolu. Chodievam po ich dcéru do školy. A varím chutné jedlá pre celú rodinu. Potom jedávam sama v maličkej izbe v podkroví. Usilujem sa ignorovať neporiadok, ktorý Nina dookola vytvára, len aby ma mohla sledovať, ako ho upratujem. Aj jej klamstvá o vlastnej dcére či rastúce trápenie jej manžela Andrewa. Lenže pri pohľade do jeho nádherných hnedých očí plných bolesti je ťažké nesnívať, aké by bolo viesť rovnaký život ako Nina. S obrovským šatníkom, luxusným autom, dokonalým manželom. Iba jediný raz si vyskúšam jedny z Nininých snehobielych šiat, aby som zistila, aké to je. Nina na to však príde… a keď zistím, že dvere mojej izby sa dajú zamknúť iba zvonku, je už neskoro.Napriek tomu sa upokojujem, že Winchesterovci netušia, kto v skutočnosti som. Nevedia, čoho som schopná… (recenzia môže obsahovať dôležité veci z deja) Dej knihy Millie sa snaží získať novú prácu po tom, ako sa vrátila z väzenia. Začiatky nového života, návrat k bežným činnostiam nie je pre ňu najjednoduchší. Po tom, ako dostane ponuku od Niny Winchester, jej život má nádej na skvelé začiatky. Mala sa stať chyžnou v ich krásnom, prepychovom dome. Ale ani len nevedela, do čoho sa púšťa. Prvé problémy sa objavovali pri nehoráznom neporiadku v dome. Prišlo jej divné, že jej izba sa dá zamknúť len z vonakajšej izby. V tomto okamihu som si hovorila, že mne by to určite prekážalo! Problémy sa začali vynárať aj v okamihu, kedy jej Nina začala dávať čoraz horšie a bizardnejšie úlohy. Pri niektorých sa to nezaobišlo ani bez hrubých slov alebo výčitiek. Ale nemá na výber. S jej postavením a s minulosťou si dievča ako ona nemôže veľmi vyberať. Ten pravý zvrat začína v momente, kedy na scénu prichádza manžel Niny. Môžem povedať len to, že atraktívnosť muža ju ohúri natoľko, že aj napriek problémom zostáva v práci. Keď sa dej začal zamotávať, moja myseľ začala pracovať. Myslela som si, že plány autrky som odhalila, čakala som na vysvetlenie, ktoré by ma len utvrdilo ale! na moje počudovanie sa napokon veci začali uberať iným smerom. Nechcem tu písať podrobnosti deja aby som náhodou nejakému čitateľovi nezobrala chuť z čítania a možného prekvapenia. Ale musím uznať, že sa mi to páčilo! Dej sa niesol pohodovým tempom. Nenašla som žadnu pridanú vatu, ktorá by mi liezla na nervy alebo podobne. Bola to príjemná jazda, ktorá skončila prekvapením. Posledné stránky sa čítali strašne rýchlo a dokonca sa podarilo autorke moje domnienky zmiasť. Mám rada okamihy v podobných knihách, kedy si myslím, ako by to mohlo skončiť a napokon z toho vykvitne niečo úplne iné. Postavy Hlavné postavy v deji sú vždy dôležité. Ak sa nájde čo i len jedna, ktorá prekáža už je problém. Ale tu som nemala pocit, že by mi nejaká postava prekážala. Millie bola postava, ktorá schovávala minulosť. Bolo na nej vidieť, že nedôveruje ľuďom hoci! Nachádzalo sa tam malé ale. Zamilovanosť do pána dokonalého. Aj keď musím uznať, že v jej postavení, kedy si život poriadne nestihla ešte užiť to je prijateľné. Nina. Postava, ktorú som milovala. Neviem si pomôcť ale postavy, ktoré sa tvária ako záporáci si u mňa vždy nájdu správnu cestu. Ak sú samozrejme dobre napísaný. V jej prípade splnila očakávania. Čo sa týka manžela. Spočiatku bol pre mňa tŕňom v oku. Koniec ma prekvapil a to už je čo povedať. Pár slov na záver Chcela by som povedať, že kniha stojí za prečítanie, odporúčam.
Jazero Stillhouse
Gina Royalová je stelesnením priemernosti – nenápadná žena v domácnosti z amerického Stredozápadu, šťastne vydatá matka dvoch úžasných detí. Keď však autonehoda odhalí tajný život jej manžela, sériového vraha, musí začať odznova ako Gwen Proctorová – mama bojovníčka.Jej bývalý manžel je za mrežami a Gwen konečne našla útočisko v novom domove pri odľahlom jazere Stillhouse. Hoci je stále terčom stalkerov a internetových trollov, ktorí sú presvedčení, že mala niečo spoločné so zločinmi svojho manžela, Gwen sa odváži dúfať, že jej deti by mohli konečne vyrastať v pokoji.No práve keď sa zžije so svojou novou identitou, v jazere sa nájde mŕtvola a z príliš dobre známej adresy začínajú prichádzať výhražné listy. Gwen Proctorová musí zvážiť, kto je jej priateľ a nepriateľ – a zároveň dávať pozor, aby sa jej deti nestali obeťami vraha, ktorý ju s potešením týra. Jedno je isté: naučila sa bojovať so zlom. A nikdy sa nezastaví. Kniha v mojich očiach mala veľký potenciál, ale napokon všetko dopadlo inak. Poďme sa spoločne pozrieť tejto knihe na zúbok. Dej knihy Začiatok knihy ma nažhavil. Ako milovník podobných kníh, ktoré by som mohla zaradiť do thrilleru, je pre mňa dôležitá atmosféra. Spočiatku sa kniha javila ako dobre naštartovaný príbeh, kedy poodhalil zvráteného manžela, ktorý si vytvoril vlastnú záhradu s obeťami. Musím uznať, že ako počin usmrtenia (samozrejme, že sa rozprávame len vo forme čítania) sa mi páčil. Nebola to žiadna ľahkovážna, nepremyslená vražda, ktorá by nemala logiku. Priam naopak. A potom prišiel ten zvrat. Gwen spoločne s deťmi začína žiť nový život. Ak sa to dá vôbec nazvať životom. V strachu sa ocitá na novom mieste, kde sa musí vyrovnávať s ustavičným strachom o svoj život aj o život najbližších. Dynamika sa počas knihy ustavične menila. Škoda, že tým horším spôsobom. Ale aby to nebolo len o zlých momentoch musím povedať, že posledné strany knihy, kedy sa tam konečne začala tvoriť nejaká akcia, sa mi páčili. Dokonca mám pocit, že tie posledné strany sa snažili celú knihu zachrániť a nahovoriť mi, že ju začnem mať rada. Uznávam ale, že okamihy s jej ex manželom boli pre mňa zaujímavé a stávali sa pozitívom pre knihu. Vôbec by som nebola proti, ak by kniha obsahovala viac udalostí, rozhovorov alebo rozhodnotí s exmanželom. Kniha mala potenciál. Aspoň v mojich očiach. Gwen mala nový život, snažila sa zapadnúť, naučiť sa žiť s krutou pravdou, že jej exmanžel je sériovým vrahom. Dostala novú identitu, nové miesto, ktoré by mohli časom nazývať domovom. Všetko sa ale začalo valiť, keď sa objavilo nové telo. Rovnaký čin ako pri exmanželovi, rovnaký spôsob vraždy aj ukrytie tela. Kniha sa mi v tom okamihu zdala už uponáhľaná, ako keby autorka chcela čím skôr napísať posledné slovo a odložiť rukopis. To mi prišlo ako veľká škoda. Postavy Gwen ako postava sa mi na začiatku pozdávala. Vedela som ju pochopiť, že nedokáže nikomu a ničomu veriť a snaží sa ochrániť svoje deti. Ale tak, ako som sa blížila ku koncu knihy, tak sa z nejakej takzvanej obľúbenej postavy stávala postava, ktorú som nevedela vystáť. Ani neviem presne povedať, čím vo mne vyvolala tie myšlienky. Možno jej správaním, ktoré sa zastavilo v určitom bode. Jej dcéra sa stala ako-tak mojou obľúbenou postavou. Ak by som si mala nejakú v knihe vybrať a nalepiť na ňu nálepku. Jej rozhovory a zmýšľanie sa mi páčilo. Dokonca bolo počas knihy dosiahnuté aj to, že sa postava vplyvom nových udalostí vyvíjala. Ako som už spomínala, jej exmanžel, ktorý bol sériovým vrahom, bol pre mňa taktiež v knihe zaujímavou vsuvkou a spestrením. Brala by som všetkými desiatimi, ak by sa z neho v knihe stala jedna z hlavných postáv. Ale kniha bola vybudovaná na postave Gwen a jej zvládaní novej situácie. Pár slov na záver Verím, že kniha by si našla niekľokých nadšených čitateľov. Ale v mojom prípade nesplnila očakávania.
Where the dead wait
William Day mal byť uznávaným arktickým prieskumníkom. No po nevydarenej výprave, v ktorej jeho zvyšní muži prežili len tým, že zjedli svojich mŕtvych kamarátov, sa potupne vrátil. O trinásť rokov neskôr sa jeho druhý veliteľ Jesse Stevens stratil v tých istých zamrznutých vodách. Možno je toto Dayova šanca obnoviť svoju pošramotenú povesť tým, že privedie Stevensa – muža, ktorý ho prenasleduje celý život – späť domov. Keď sa však zo záchrannej misie stane záhadná cesta do jeho minulosti, Day sa musí postaviť tomu, čo urobil. Opustenie. Zrada. Kanibalizmus. Day sa na palube lode musí potýkať aj s nechcenými pasažiermi: reportérom, ktorý obsedantne zisťuje pravdu o prvej expedícii, ako aj Stevensovou manželkou, duchovným médiom, ktorého seansy fascinujú aj vystrašujú. Po stopách tajomných správ, vychudnutých tiel a starých kostí je ich pátranie čoraz viac znepokojujúce, pretože je jasné, že nepokojní mŕtvi nikdy nezaostávajú. Po dočítaní tejto knihy som si povedala, že tento rok môže byť naozaj vydarený pre výber diel, ktoré prejdú mojimi rukami. Už len obálka a anotácia ma navnadili, aby som po knihe siahla a prečítala ju. Netrvalo dlho, možno len dva tri dni, a ja som knihu mala prelúskanú v angličtine. Tak, ako som ju s nadšením začala čítať, držala si ma v pazúroch po celý čas a nepustila ani na konci. Knihu hodnotím určite veľmi kladne. (recenzia môže prezrádzať dôležité udalosti z deja) Dej knihy Dynamika deja bola zachovaná. Vedela som, že táto kniha bude smerovaná predovšetkým na psychiku človeka v rôznych životných udalostiach. Od knihy som nemala veľké očakávania v tom slova zmysle, kedy by som čakala na každej strane nejakú akciu. To je vec, na ktorú by sa mal čitateľ pred čítaním zamerať. Tento príbeh je mrazivý. Arktída prináša strašidelné okamihy. Atmosféra, ktorá bola v knihe opísaná, sa mi vryla do kože. Musím povedať, že každý jeden opis sa mi páčil a dodával príbehu určitú váhu. V knihe sa nachádza prelínanie prvej aj druhej výpravy. Niekedy som sa miestami stratila, kedy som nevedela, či sa nachdázam v minulosti alebo prítomnosti. Ale bol to len menší detail, čo mi z knihy a z celkového pocitu z čítania nič neubral. V knihe sa nachádzajú dve časové línie, ktoré sledujú život a rozhodnutia Williama Daya. Obe línie predstavujú samostatné expedície, ktoré sa nachádzali v Arktíde. Prvá expedícia sa odohrala v roku 1860. Day, ako mladý dôstojník na palube lode, ktorá nesie meno The Reckoning, je nútený prevziať velenie. Loď s posádkou uviazne v ľade. Zásoby sa míňajú a posádka má len malú nádej na záchranu. Keďže posádka pomaly, ale isto upadá hladom, zvažujú sa aj zúfalé opatrenia. Day povoluje kanibalizmus. Práve toto je v jeho očiach jediný spôsob, ako môžu prežiť. S nápadom neprišiel sám, práve Jess Stevens sa stal jeho spojencom. Druhá časová linka opisuje druhú expedíciu, ktorá sa odohráva v roku 1882. Po prvej výprave Day žije v zahanbení, kedy sa stal človekom, ktorý toleroval na svojej výprave kanibalizmus. V tejto expedícií je poverený velením novej lode, ktorá nesie názov The Resolution. Úlohou expedície je nájsť Jessa Stevensa, ktorý zmizol v Arktíde počas inej expedície. Tempo knihy bolo v tomto prípade pomalé, ale práve o to išlo. Prichádzalo postupné stupňovanie. Kniha obsahuje podrobné opisy lode, topografie, trápenie posádky a posadnutosť, ktorá ukotvuje hrôzu. Dej knihy ma nesmierne bavil a užívala som si každý jeden okamih. Postavy Na začiatok by som chcela začať s hlavnou postavou, ktorá sa objavila v oboch expedíciách. William Day. Muž, ktorý v živote musel urobiť ťažké rozhodnutia, sa po zvyšok života trápi. Svedomie mu dýcha na krk. Páčilo sa mi vyobrazenie postavy, premetanie jeho myšlienok v minulosti aj v prítomnosti. Čítať o bolesti, ktorá ho zožierala, o pocite viny a dokonca čítať aj okamihy, ktoré mal možnosť vidieť a pocítiť na vlastnej koži. Už pri čítaní anotácie som vedela, že kniha bude smerovaná predovšetkým na psychiku postáv. Mohla by som povedať, že mi bolo Daya ľúto, kedy by si zaslúžil lepší život. Ale práve to bolo na knihe najzaujímavejšie. Starí duchovia z minulosti začali ožívať a zvierať ho v náručí. V tomto ohľade musím povedať, že autor knihy odviedol veľmi dobrú prácu a vyobrazenie postáv, ich správanie a zmýšľanie sa mi páčilo. Nenašla som, za čo som nesmierne rada, ani len jednu plochú postavu, ktorá by zapadla prachom do zabudnutia. Pár slov na záver Táto kniha bola pre mňa určite dobrou voľbou a ktovie, možno siahnem časom aj po niečom inom od tohto autora.
Poďme spoločne preskúmať Zabudnutý vesmír
Cyklus poviedok Zabudnutý vesmír je upravenou a rozšírenou reedíciou úspešného titulu. Mapa Staničného systému a jeho okolia spolu s chronologickou tabuľkou napomôžu orientácii v čase aj v priestore univerza.Na konkrétnych ľudských osudoch popisuje autor život v jednej z mnohých kolonizačných vetiev, ktorá sa pomocou hyperpriestorovej technológie dostala do vzdialenej časti vesmíru a natrvalo v ňom uviazla. Ľudia sa snažia prežiť, vytvoriť si nový domov a pôvodnú kolísku ľudstva Zem, kam sa nedokážu vrátiť, postupne pokladajú za mýtus. Poviedky sú rozdelené na priamu, voľne nadväzujúcu líniu a samostatné epizódy s farbistými, spektakulárnymi či dokonca katastrofickými príbehmi zo Zeme, Slnečnej sústavy a Mliečnej dráhy. Vydanie reedície bolo podporené Fondom na podporu umenia… Dostala sa mi do rúk druhá kniha od Tona Stiffela a bola som opätovne nesmierne potešená! Už pri čítaní prvej knihy som si hovorila, že sa zo mňa stáva veľký fanúšik písania tohto autora, ale pri čítaní druhej knihy som si slová len utvrdila. Dej knihy Kniha je tvorená zbierkou poviedok, ktoré na seba v určitom smere nadväzujú. O tom, že Tono vie napísať dobré a čitateľné sci-fi, som nikdy nepochybovala. Aj napriek tomu, že v tejto oblasti som len laikom, sci-fi knihy seriály alebo filmy nemám podchytené, musím povedať, že sa mi kniha čítala ľahko a zreteľne. Len málokedy som sa stretla s niečím, čomu som nerozumela. A ak už sa taký prípad predsa len vytvoril, dej bol natoľko pochopiteľne napísaný, že sa všetky veci vysvetlili. Z toho dôvodu nie som človek, ktorý by mohol písať dlhé vety o zvládaní techonológií alebo vyobrazení vesmíru. Som len človek, ktorého táto kniha nadchla natoľko, že by som najradšej zobrala do rúk ďalších desať kníh od tohto autora. Ako som už písala v recenzii na knihu Časonauti, aj tu je cítiť, že autor rozumie problematike, nie je nováčikom. Má dokonca aj tú vlastnosť, ktorá mi je nesmierne sympatická. Svojím príjemným písaním, kedy dokáže zaujať čitateľa od prvého okamihu, si získal aj moju pozornosť. Postavy O tom, že Tono vie vybudovať postavy dôveryhodne a vniesť do nich dušu, som sa presvedčila už pri čítaní prvej knihy. Ani v tejto chvíli ma nesklamal. Postavy boli vykreslené podľa mojich predstáv. Vytvárali sa medzi nimi priateľstvá, v mnohých prípadoch prichádzala láska. Na knihe sa mi páčilo, že postavy boli vykreslené realisticky. Nejednalo sa o hrdinov, ktorí by dokázali zmeniť svet myknutím ramena. Poviedky boli zamerané na ich životné cesty, rozhodnutia a spoznávania lásky a priateľstva. Už po dočítaní Časonautov som bola pripravená, že Tono vie dať do postáv kus citu. Prišlo mi to sympatické. Aj keď! Mám jedno osobné negatívum, ktoré mi tam už išlo tak trocha cez zuby a nevedela som to niekedy vydržať. To, že Tono vsadí na romantickú linku, som vedela. Vedela som pochopiť dokonca aj zámery postáv, ale ak sa opakovala podobná šablóna, kedy muž našiel svoju spriaznenú dušu a chcel ju zachrániť. Pre mňa ako človeka, ktorý si nepotrpí na romantiku v knihách a ak už áno, tak len v určitom rozsahu alebo v určitom období, bolo toho na mňa na konci už priveľa. Ale neberiem to ako veľké negatívum. Pretože čitateľovi, ktorý by bol trocha viac romantickejšia duša, ako som ja, by to vyhovovalo. Musím povedať, že ma pri niektorých chvíľach až zamrazilo! Stalo sa, že pri smrti niektorých postáv som si povedala, že čo sa to deje. Na toto som nebola pri autorovi zvyknutá. Ale zvládol to bravúrne a opakovane môžem povedať, že dávam pomyselný klobúk dole z hlavy. Pár slov na záver Chcela by som sa poďakovať Tonovi za poskytnutie knihy, čo ma nesmierne potešilo. A ešte viac ma potešilo, že som mala možnosť sa s ním stretnúť osobne a nechať si knihu podpísať. Pevne verím, že budem mať možnosť čítať ešte mnoho a mnoho kníh, ktoré napíše! V poslednom rade by som chcela povedať, že túto knihu určite odporúčam prečítať. A rovnako odporúčam prečítať si recenziu aj od Bašky, ktorú nájdete tu.