Ivan Kučera, autor hororových a trilerových príbehov, vydal pred niekoľkými rokmi zbierku poviedok s názvom Obchádza nás temnota. Na pohľad útla knižka s mäkkou väzbou v sebe skrýva jedenásť poviedok, ktorých dej sa odohráva na rôznych miestach na Slovensku. Niektoré z nich sú viac hororové, niektoré by som skôr zaradila do trileru, ale hranica medzi nimi je taká tenká, že je na každom čitateľovi, aby si poviedky zaradil sám.
Jednotlivé poviedky majú rôzny rozsah. Najkratšia – Opatrovateľka – má len tri strany; ďalšie sú rozsiahlejšie a členené na niekoľko kapitol. Každá z nich rozpráva príbeh, v ktorom sa hlavný hrdina alebo hrdinka dostane do nebezpečnej situácie. Protivníci sú rozmanití, niekedy nadprirodzení, inokedy obyčajní tvorovia z mäsa a kostí. Atmosféra každej poviedky je napätá a temná – občas trochu menej, niekedy priam na prasknutie, ale čitateľ si nevydýchne ani pri jednej. Čo sa týka autorovho štýlu písania a technickej stránky textov, musím povedať, že mi to sadlo. Kučera má čistý, dobre čitateľný štýl. Poviedky plynú dobrým tempom a knihu som čítala niekoľko večerov iba preto, že som si chcela nechať jednotlivé príbehy odležať v hlave. Kniha sa dá pokojne zvládnuť na jedno posedenie, ale možno by to bola škoda, lebo sa tak môžu zotrieť hranice medzi poviedkami.
Kučera vie vybudovať atmosféru aj na pár stranách. Kombinuje dialógy, opisy aj dej vo vhodnej miere, aby pri obmedzenom počte strán vytlačil z potenciálu poviedky maximum. Možno pri jednej-dvoch poviedkach som sa na chvíľu zamyslela nad tým, či by sa nedalo pár opisných odsekov v úvodných častiach nahradiť niekoľkými vetami navyše v akčnej časti (napríklad pri poviedkach Padla hmla a Niekto tu je). Žiadalo sa mi čítať ešte o pár viet viac v záverečnej akčnej časti. Ak bola poviedka napísaná pre nejakú literárnu súťaž, maximálny povolený počet znakov spraví veľa – autor si musí veľmi dobre premyslieť každý odsek. Osobne mám rada poviedky s otvoreným koncom, ktoré čitateľa nútia uvažovať nad tým, čo by sa mohlo stať. Niektoré sa mi však zdali useknuté príliš radikálne a ako čitateľovi by mi nevadilo, ak by boli o pár odsekov dlhšie. To je ale otázka subjektívneho vnímania a niekoho možno práve toto nadchne.
Kým prejdem na poviedky, musím ešte spomenúť ilustrácie. V knihe je ich niekoľko, spestrujú tie dlhšie príbehy. Ak Google nesklamal, tak ich autorom je Filip Bandurčin (v knihe je uvedený len ako autor obálky). Za seba môžem povedať, že sa mi štýl ilustrátora veľmi páčil a perfektne sa do knihy hodil. Až mi bolo ľúto, že niektoré poviedky nedostali vlastný obrázok.
Ak by som mala uviesť tri poviedky, ktoré sa mi páčili najviac, tak na prvom mieste je určite Prasa. Poviedke veľmi pristalo skombinovanie rozprávačských štýlov (klasický rozprávač v tretej osobe vs. list), a samozrejme, poviedka bola miestami mrazivá. Máločo ma v knihe prekvapí a donúti ma znechutene sa striasť; touto poviedkou sa to autorovi podarilo. Je to jeden z tých krátkych príbehov, ktoré utkvejú nadlho v pamäti, a nie je to náhoda, že príbeh dostal aj románovú verziu (link na knihu tu). Naozaj výborne napísaný, poctivý horor.
Na druhé miesto dávam poviedku, ktorou zbierka končí – Kamionista. Osobne ju považujem skôr za triler, než horor; tiež mala veľmi dobre vystavanú atmosféru a dávkovanie napätia – pekne v nej cítiť tlak každej jednej uplynulej sekundy. Jej najväčší desivý faktor je založený na reálnosti. V poviedke nie sú nadprirodzené sily, vyznieva ako niečo, čo sa môže udiať kedykoľvek a kdekoľvek v našej blízkosti. A zamestnanci čerpacích staníc nech ju radšej nečítajú.
Na treťom mieste je poviedka Bagrovisko. To, že u mňa tak zarezonovala, je asi ovplyvnené spomienkou z detstva, kedy som náhodou zahliadla scénu z filmu, kde bol tiež hlavným hrdinom nebezpečný krokodíl, a potom ma to chvíľu strašilo v snoch. Dobre napísaný príbeh, hoci mi nejde do hlavy jedna vec: ako to, že si hlavný hrdina nevšimol, keď Jana spadla zo stromu? Neviem si predstaviť, že by zostala ticho. V takej napätej situácii by asi tvrdo nezaspala. Zobudilo by ju každé šklbnutie svalov. A k tomu potom ešte útok krokodíla – ten by isto nemohla prespať. Jedine, že by spadla tak nešťastne, že by si udrela hlavu a už by sa neprebrala, ale mala som z opisu dojem, že by nepadla z príliš veľkej výšky. Tento jeden detail sa mi veľmi uveriť nechce, ale inak sa to čítalo dobre.
Tesne za Bagroviskom by som umiestnila poviedku Niekto tu je, dokonca som ju pôvodne chcela dať na tretie miesto. Znova šikovne vybudovaná atmosféra; hlavný hrdina je sám doma, len v spoločnosti psa, a to pozná asi každý z nás – tie zvláštne pocity večer, že niečo niekde buchlo inak, že tma v chodbe je hustejšia než zvyčajne a aj ticho dolieha viac. Pri tejto poviedke mi bolo ľúto, že nepokračovala ďalej. Osobne mi prišla príliš useknutá, nedala ani žiadne náznaky ohľadom toho, čo sa skutočne dialo. Preto hodnotím predchádzajúcu poviedku Bagrovisko lepšie – pôsobí ucelenejšie a uzavretejšie ako Niekto tu je.
Čo sa týka zvyšných siedmich poviedok, každá mala niečo do seba. Čítali sa mi dobre aj tesne pred spaním, keďže väčšinu z nich by som nazvala podobne ako Kamionistu trilerom, nie hororom. Ako som prechádzala jeden príbeh za druhým, občas som si všimla detaily, ktoré naznačovali, že poviedka bola napísaná už dávnejšie, alebo naopak, že autorov štýl bol vyzretejší. Uvediem príklad – v poviedke Mrznúci dážď sa hlavný hrdina vydá uprostred decembra na stanovačku. Vonku mrzne, blíži sa snehová búrka, a on si rozloží stan na vrchole kopca, aby mohol premýšľať o ďalšom smerovaní svojho života. Zdalo sa mi to príliš dramatické, až extrémne riešenie; pochopila by som to, ak sa pripravoval na výstup na himalájsku osemtisícovku, ale nie v danom kontexte. Možno to pánom príde logickejšie, predsa len, my ženy vo všeobecnosti stanovanie od istého veku nemusíme, ale podľa spôsobu, akým bol hrdina predstavený a ako bol text napísaný, by som si tipla, že je to jedna zo starších poviedok. Pokiaľ ide o postavy, ešte sa mi páčilo to, že sa detektív Enzechštejn zjavil niekoľkokrát. Ako čitateľ mám rada, keď postavy migrujú z príbehu do príbehu. Ich svet potom pôsobí bohatšie.
Aby som to uzavrela, poviedková zbierka Obchádza nás temnota má čitateľovi čo ponúknuť – predovšetkým takému, ktorého tento štýl príbehov baví. Citlivé a romantické duše nech radšej siahnu po iných knihách – na hlbšie vzťahy a témy tu nie je miesto, pretože poviedky sú krátke a autor sa vrhá priamo do deja. Bežný fanúšik mysterióznych príbehov by však mal byť spokojný.
Zoznam poviedok:
- Ovoniavač
- Prasa
- Bagrovisko
- Stádo
- Opatrovateľka
- Niekto tu je
- Zahradkárska osada
- Obesenec
- Mrznúci dážď
- Padla hmla
- Kamionista
2
0
