Stínozem (Shadowland)
Peter Straub napísal spolu so Stephenom Kingom knihy Černý dům a Talizman. Stephen King je už dlhé roky jedným z mojich najobľúbenejších autorov a ak dokázal s Petrom Straubom ...
Peter Straub napísal spolu so Stephenom Kingom knihy Černý dům a Talizman. Stephen King je už dlhé roky jedným z mojich najobľúbenejších autorov a ak dokázal s Petrom Straubom spojiť sily, tak to znamená, že Straub musí byť podobný spisovateľstký typ. Neviem si totiž predstaviť, ako by dokázali spolupracovať dvaja autori s úplne odlišným štýlom. A práve preto som sa rozhodla prečítať si Stínozem od Strauba.
Tom Flanagan a Del Nightingale nastupujú na Carsonskú súkromnú školu pre bohatých chlapcov. Keďže ich oboch spája fascinácia kúzlami a mágiou, rýchlo sa z nich stanú priatelia – dokonca až takí dobrí, že Del pozve Toma na letné prázdniny k svojmu strýkovi, záhadnému Colemanovi Collinsovi, ktorý pred mnohými rokmi vystupoval ako skvelý mág a iluzionista. Po príchode do Collinsovho domu Tom veľmi rýchlo zisťuje, že Delov strýko nie je len iluzionista; používa skutočnú mágiu, ktorú čerpá zo Stínozeme. Jeden z chlapcov by sa mal stať Collinsovým nástupcom – cesta k moci však nebude jednoduchá a Tom bude musieť spraviť ťažké rozhodnutia.
Peter Straub naozaj píše podobným štýlom ako Stephen King. V prvej časti knihy dokázal krásne zobraziť prostredie čisto chlapčenskej školy a tvrdú rivalitu medzi najstaršími študentmi a prvákmi, pričom vytvoril zaujímavú postavu Kosťáka Ridpatha, syna jedného z učiteľov, ktorý tiež počuje volanie Stínozeme. Dokonca som pri prvých niekoľkých desiatkách strán mala pocit, že čítam ďalší príbeh z Kingovho majstrovského pera. Prepracovanosť, ľudskosť a uveriteľnosť postáv boli typicky „kingovské“. Dej ma udržiaval v napätí a bolo jasné, že smeruje ku konfrontácii medzi chlapcami a Kosťákom Ridpathom, ktorá rozčerí mnoho neviditeľných vrstiev sveta. Výborne vystavaná prvá časť s napínavou zápletkou a nádychom tajomných síl.
Lenže potom sa príbeh presunie z Carsonskej školy do Collinsovho domu a bohužiaľ citeľne spomalí. Veľká časť knihy sa sústredí na Collinsa a jeho magické roky – ako v Európe postupne odhaľoval svoju moc a testoval svoje schopnosti, ako sa spojil s ďalším mágom a postupne sa preslávili. Collins chlapcom osobne rozpráva svoj príbeh po častiach a hoci sa mu nedá uprieť istá pútavosť, už ma čítanie nebavilo až tak veľmi ako pasáže v Carsonke. Chlapci strávia u Collinsa celé leto a hoci čas tam plynie inak – rýchlejšie – z čitateľského hľadiska akoby spomalil. Collins rozpráva o sebe prakticky všetko, a je to zdĺhavé. Na druhej strane, keď chlapcov učí mágiu, ide im to veľmi rýchlo, hlavne Tomovi. Prvýkrát skúsi levitovať – a podarí sa mu to. Prejsť cez stenu? Žiaden problém, na prvý pokus. Takéto zjednodušenia sa mi veľmi nepáčia; nech už má postava akýkoľvek talent, človek len ťažko uverí, že sa z nej stane majster okamžite a bez snahy. Nikdy to na mňa nepôsobí dobre, keď postava dostane priveľa vecí doslova zadarmo. Tom bol vykreslený ako mladý génius, ktorý mal Stínozem nadosah ruky, stačilo v rozhodujúcej chvíli lusknúť prstom. A hoci išlo napokon o samotné rozhodnutie, spojené s mnohými morálnymi dilemami, neviem sa zbaviť pocitu, že King by na to išiel chytrejšie.
Záver sa znova rozbehne a autora chválim za to, že neskĺzol do prílišnej rozprávkovosti, ku ktorej námet trochu zvádza, ale zachoval v príbehu drsnosť a nechal postavy zažiť si skutočne nepríjemné chvíle. Bolo z toho nakoniec zaujímavé rozuzlenie a autorovi sa podarilo šikovne sa vyhnúť niektorým klišé a trópom, ku ktorým sa uchyľujú mnohí spisovatelia v príbehoch, kde nadaný učeň čelí svojmu učiteľovi. Trochu ma sklamala úloha Kosťáka Ridpatha. Celú prvú časť rozprávania, ktorá sa odohrávala na Carsonke, dostal Kosťák skutočne štedrý priestor a aj kapitoly vyrozprávané z jeho pohľadu. Čakala som teda, že po toľkej príprave bude mať jeho finálová konfrontácia s chlapcami zásadnú váhu, lenže Straub ho napokon prekvapivo nechal vyšumieť do vedľajšej postavy, ktorej sila sa napokon nepreukázala. Akoby si autor v strede písania povedal, že Kosták napokon nebude tou hlavnou nemesis, ale už sa mu nechcelo prepisovať počiatočné pasáže. Ako postava teda sklamal.
Celkovo ide o kvalitne pospájané scény a námety, podporené dobre vybudovanou atmosférou, ktoré ťahajú vpred hlavne skvelo vykreslené postavy. Bez nich by príbeh miestami výrazne kríval. Škoda tej veľmi rozsiahlej stredovej časti, ktorá prudko stratila grády. Tu vidím výrazný rozdiel medzi Straubom a Kingom. Aj keď Straub podobne ako King hádže do deja náznaky, že niečo sa pokazí alebo sa blíži moment zmeny, chýbala mi Kingova ľahkosť a schopnosť udržať čitateľovu pozornosť na maximum počas celej knihy. Rozdiel cítim o to výraznejšie, že mám práve rozčítanú Kingovu Fairytale a on dokáže aj starostlivosť o starého mrzáka a jeho chorého psa opísať tak, že sa mi knihu nechce pustiť z rúk.
Ak sa rozhodnete prečítať si Stínozem, rátajte s tým, že ide o rozsiahle dielo. Český preklad má len čosi menej ako päťsto strán – čo ešte nie je extra výrazná bichla, ale kniha má väčší formát, než býva zvykom – na stránky sa zmestí viacej textu, takže vzhľadom na čas, ktorý mi Stínozem zabrala, sa dá povedať, že ide prakticky o osemstostranovú knihu. Nedá mi neupozorniť aj na technickú kvalitu českej verzie. V knihe bolo množstvo preklepov, kde-tu nejaké to zlé formátovanie či chýbajúce predložky. Najviac ma však iritovalo, že priama reč dvoch postáv bola príliš často spojená v jednom odseku, vďaka čomu som neustále pri čítaní strácala niť. Bolo tam toho vážne dosť veľa. Uznávam, že je to rozsiahly text, ale kniha potrebuje prebehnúť ešte raz kontrolou gramatiky a korektúrou. Takáto zbytočná hlúposť prispela k nižšiemu hodnoteniu.
Ak máte radi napínavé thrillery s dobrými postavami, pofŕkané mágiou, pokojne dajte Stínozemi šancu. Možno vás predsa len chytí. V rámci žánru ide o kvalitný nadpriemer, hoci na Kinga podľa mňa nemá.
