Ak ste čítali Prekliatu zbierku, alebo sledujete slovenskú hororovú tvorbu, tak vám meno
Radoslav Kozák bude isto známe. Spisovateľ, editor, redaktor a veľký fanúšik hororu – dá sa
povedať, že aj vďaka nemu slovenský horor prežíva. Prinášame vám rozhovor, v ktorom sa
dozviete napríklad to, na čom náš kolega pracuje, ako to vyzerá s vydávaním hororových
príbehov na Slovensku, či aké zbierky by mali v blízkom čase vyjsť.
Od minulého roka vychádza na Slovensku internetový časopis Charon, ktorý je zameraný
výlučne na hororové poviedky – a ty si jeho šéfredaktorom. Ako vznikol nápad tvoriť
takýto špecializovaný časopis? Kto všetko spolupracuje na jeho tvorbe?
Rovno takto zhurta? No dobre. Tak sa poďme vŕtať v osobných tragédiách.
Charon vznikol ako logické vyústenie situácie, v ktorej som sa ocitol. Ledva som sa spamätával
z úmrtia starého otca, prišiel rozchod s priateľkou. Potreboval som všetky tie negatívne veci
pretaviť do niečoho pozitívneho. Alebo si to aspoň nahováram. V skutočnosti som sa asi len
potreboval niečím zamestnať. Navyše, dosť som sa všetkým naokolo sťažoval, že na Slovensku
nedávame takmer žiaden priestor hororovým autorom (to, mimochodom, stále platí).
Spisovatelia nemajú motiváciu sa tomuto žánru venovať, lebo stojí na okraji záujmu
vydavateľstiev a aj v literárnych súťažiach zameraných na fantastiku je horor často len čiernym
pasažierom. Ak mi neveríš, pozri si zoznam finálových poviedok hlavnej kategórie Ceny
Fantázie a spočítaj, koľko nájdeš čistokrvných hororov v porovnaní so sci-fi a fantasy. Jasné,
vždy sa to dá ospravedlniť tým, že písať horor je ťažké a málokto to vie. S tým súhlasím. Ale na
to, aby sa v tom naši autori zlepšovali, musia dostať priestor sa realizovať, inak nemajú dôvod
v rámci žánru tvoriť. Nuž, sťažoval som sa tak dlho, až som si povedal, že s tým teda skúsim
spraviť niečo ja. Aspoň taký prvý krok. A tým krokom bol Charon.
Prvé číslo som začal robiť prevažne sám, ale postupne sa pridali ďalší ľudia, na čele s Andreou
Farkašovou a jej manželom Tomášom, ktorí pripravujú audioverzie poviedok (a robia to vskutku
bravúrne!), či Michalom Březinom, ktorý prebral grafiku a sadzbu. A niekde po ceste na palubu
naskočili mnohí ďalší prispievatelia či korektori a ilustrátori. V súčasnosti sa už na jednom čísle
podieľa okolo dvadsať ľudí.
Je nutné dodať, že Charon je dostupný celkom zadarmo. A nie náhodou. Chcel som, aby bol
reklamou na horor. Aby si hocikto mohol vziať PDFko alebo vypočuť audiopoviedku a vidieť, že
aj na Slovensku vieme príjemne strašiť.
Aké sú podmienky prijatia poviedky? Môže poviedku do Charona poslať ktokoľvek?
Poviedku môže poslať naozaj ktokoľvek, ale šanca na jej zaradenie nie je momentálne veľká. Je
treba si uvedomiť matematiku, s ktorou operujeme. Časopis vychádza dva razy do roka.
V každom čísle máme presne šesť poviedok, z toho dve zahraničné. Čiže máme priestor iba na
štyri slovenské a vždy chodíme aj za konkrétnymi, známejšími autormi. Reálne je teda šanca, že
zaradíme jednu, maximálne dve nevyžiadané poviedky. A to nás musia naozaj osloviť. Ale tým
nechcem povedať, že je to vylúčené, to určite nie. Iba to, že ak niekoho odmietneme, neznamená
to nevyhnutne, že dotyčný alebo dotyčná napísali niečo zlé. Ale určite radi uvítame nové
hororové talenty. Určite sú na Slovensku potrebné a Charon je ideálne miesto, kde môžu dostať
príležitosť tvoriť.
A aké sú podmienky? Tou najzákladnejšou je, že sa musí jednať o horor. Ideálne vážne mienený,
hororová komédia je, čo sa tvorby týka, nesmierne ťažký žáner, a navyše v Charonovi ju extra
nemusíme. Ale nikdy nehovor nikdy… Rozsah sme stanovili na cca 10-40 normostrán.
Preferujeme texty, ktoré ešte neboli nikde publikované, alebo nie sú aspoň licenčne viazané inde.
No a ako hovorím, musia sa nám naozaj páčiť.
Horor ako žáner u nás nie je veľmi obľúbený, to si už spomenul. Sleduješ ho už dlhšiu
dobu – kam sa slovenský horor posunul za posledné roky?
Na to sú odpoveďou v podstate dve slová: Jozef Karika. Nie, že by sme nemali hromadu iných
kvalitných spisovateľov, ktorí píšu horor. Problém je ten, že im máloktoré vydavateľstvo dá
šancu. Veď aj zmienený Karika musel začínať mafiánskymi knihami a predávať vo veľkom, kým
mu jeho kmeňové vydavateľstvo (a aj to neochotne), odsúhlasilo vydanie Strachu. A potom to už
šlo. Trhlina je jednou z najpredávanejších kníh na Slovensku vôbec a je veľmi úspešná aj
v zahraničí. Šušká sa o vyše stotisíc predaných kusoch, to je vskutku nevídané číslo! Lenže,
takých prípadov je extrémne málo. Vydavateľstvá sa na horor pozerajú cez prsty, a ak aj nejaký
vydajú, maskujú ho pod pojmy ako mysteriózny triler (česť výnimkám). Pritom to nie je o tom,
že by sa hororové knihy nepredávali. Spomínal som Jozefa Kariku. Stephen King je tiež na
každom rohu. Napriek tomu v máloktorom kníhkupectve nájdeš hororovú sekciu. Tieto knihy sú
zaradené pod detektívky, trilery, fantasy a rôzne iné kategórie. Chápem, že horor má vyvolávať
strach, ale u čitateľov, nie u vydavateľa…
Čiže, po Karikovi je veľká priepasť. Pravidelnejšie vyskakujú v zásade asi už iba tri mená. Mark
E. Pocha, Ivan Kučera a Peter Derňár. Inak je však do veľkej miery náš horor stále zamrznutý.
Treba prelomiť ľady.
Máš dobrý prehľad aj o zahraničných knihách z tohto žánru. Je nejaká konkrétna kniha,
ktorá by podľa teba mala byť preložená do slovenčiny/češtiny, aby sa dostala aj k našim
čitateľom?
To sú vlastne dve rôzne otázky. Totiž, v češtine toho vyšlo naozaj dosť veľa. Majú tri takmer
čisto hororové vydavateľstvá. A ani tie najväčšie sa nezdráhajú siahnuť po žánrovej literatúre. Tá
u nás do veľkej miery začína a aj končí Stephenom Kingom. Nemám až taký dobrý prehľad
o úplne všetkom, čo vyšlo v češtine, ale u nás toho chýba dosť. Vlastne, dokonca ani len ten
King nevyšiel ešte celý. Napríklad Salem’s Lot, pokiaľ viem, je dostupný iba v češtine, a to je
Kingov druhý román, čiže času na to bolo dosť. V podstate, ak niečo vydá české vydavateľstvo,
u nás od toho dávajú ruky preč. Tak trochu nám kanibalizujú trh, no na druhej strane, vďaka
aspoň za to, inak by tunajší čitateľ nemal možnosť dostať sa k ničomu. Ja našťastie čítam
v angličtine, čiže mám širšie možnosti.
Chýbajú nám bestsellery ako The Amityville Horror, American Psycho, Čeľuste, Psycho,
v podstate až na dve zbierky poviedok čokoľvek od Lovecrafta, tvorba M.R. Jamesa, Joea Hilla,
Clivea Barkera, Shirley Jacksonovej, Jamesa Herberta, Edwarda Leeho, Chucka Palahniuka,
Susan Hillovej a tak ďalej. Je toho príliš veľa na vyčerpávajúce vymenovanie. Ale to je problém
veľkosti trhu. Nie je to len otázka hororu, napríklad fantasy je na tom veľmi podobne.
Osobne by som rád videl na našich pultoch v slovenčine napríklad The Girl Next Door od Jacka
Ketchuma alebo práve spomínané Čeľuste od Petera Benchleyho, či Psycho Roberta Blocha.
Celkom by ma zaujímala aj reakcia slovenského čitateľa na Survivora od Palahniuka. Neviem,
ako by u nás obstál. Asi nie najlepšie, hoci mne sa veľmi páčil. Ale budem vďačný aj za Salem’s
Lot, keď to musí byť iba ten King. Mám ho síce v češtine s nádhernou obálkou z vydavateľstva
Laser, no slovenská verzia mi chýba do zbierky.
Poďme teraz k tvojej vlastnej tvorbe. Zostavil si zbierku poviedok Trinásť balád pre
Lucifera. Ako vznikol nápad na takúto zbierku?
V časoch klasickej hudby sa bežne stávalo, že si šľachtici nechávali, takpovediac, „na zákazku“,
napísať sonet alebo ódu. Tak mi napadlo, prečo by to nefungovalo aj s poviedkami. To bol
prvotný impulz, ktorý sa časom rozrástol na titulnú poviedku, v ktorej stretne mladý spisovateľ
podivného starca a ten si uňho objedná trinásť príbehov, ktoré ľuďom ukážu temnotu. Ak by mu
ich nenapísal, vzal by si jeho dušu. A na jej základe dostala koncept celá zbierka.
Musím povedať, že hoci sa jedná o fikciu, do poviedok som včlenil dosť veľkú časť seba. Ani
som si to vlastne neuvedomil, kým som s nimi nevyšiel von a nezačali ich čítať iní. Teraz mám
občas pocit, akoby som naozaj išiel na trh s vlastnou dušou. Je to celkom desivý pocit.
Píšem horor, ale málokedy si sadám k počítaču s cieľom niekoho vydesiť. Zaujíma ma príbeh.
Preto v zbierke nájdeš okrem čistokrvného hororu aj temný magický realizmus alebo hororový
krimi triler, či dokonca hororovú romancu. Snáď si každý nájde niečo, čo ho osloví.
Ako dlho trvalo napísať poviedky? Chystal si ich špeciálne pre zbierku, alebo je to
antológia už uverejnených príbehov?
Myslím, že prvá vznikla v roku 2013. Posledná asi pred dvomi rokmi. Čiže celkom dlho.
Povedal by som, že tak pol na pol. Niektoré poviedky boli písané priamo do zbierky, iné
samostatne, ale hodili sa mi do konceptu. Koniec koncov, v podstate všetky sú navzájom
nejakým spôsobom prepojené. Niektoré odkazy sú jednoznačné, iné skryté. Ale pozorný čitateľ
si určite všimne, že sa všetky odohrávajú v tom istom svete. Zaujímavosťou je, že dve poviedky
sú založené na „skutočných udalostiach“ a zatiaľ nikto z betareaderov neuhádol ktoré, takže si so
zbierkou môže čitateľ pokojne zahrať Věřte – nevěřte.
Autori bývajú väčšinou hrdí na každý svoj text – minimálne vo chvíli, ako ho dopíšu. Ak by
si si mal vybrať jednu poviedku z tejto zbierky, s ktorou si spokojný najviac, ktorá by to
bola?
Ja nie. Som na seba dosť kritický, často sa mi veci, ktoré napíšem, nepáčia. Mám tendenciu
neustále prepisovať. Problém je v tom, že to v určitom momente začne byť skôr na škodu. Pre
autorov ako ja je teda veľmi výhodné mať kvalitných betačitateľov. Okrem toho, keďže
publikujem iba od roku 2020, stále som v istom zmysle v literárnych začiatkoch, hoci píšem vyše
pätnásť rokov.
Ak mi ale priložíš pištoľ k hlave, môžem ti povedať pár, ktoré majú z nejakého dôvodu pre mňa
význam. Odtlačok bol mojou prvou dopísanou poviedkou v živote. Alebo aspoň takou, ktorá už
nebola čisto amatérskou tvorbou (aspoň podľa môjho úsudku). Dvere sú takou mojou ódou na
Lovecrafta. Použil som jeho štýl a atmosféru, ale zasadil dej do minimalistického prostredia
jednej izby a vynechal vesmírne monštrá. Text je popretkávaný odkazmi na jeho tvorbu. Titulná
poviedka, Trinásť balád pre Lucifera, nesie pre mňa veľmi osobný odkaz. A príbeh v
Barbiturátovej bábike je celý vypovedaný na pozadí, cez farby. Vychádza z jednej štúdie, podľa
ktorej si muži podvedome spájajú smrť s čiernou farbou a ženy s bielou. Hlavná ženská postava
sa volá Melánia, čo znamená tmavá alebo čierna, hlavný mužský hrdina nosí biely plášť, padajú
naňho snehové vločky, spolu pijú biele víno, ležia na posteli s bielou plachtou a v istom
momente sa na televízii bijú biele a čierne pixely. Prečo je to dôležité sa isto každý dovtípi sám
pri čítaní. Viac neprezradím.
Trinásť balád pre Lucifera je vo fáze editovania, nedávno vyšlo ďalšie číslo Charona. Na
čom momentálne pracuješ?
Na príliš veľa veciach. To nie je sťažnosť, naopak. Veľmi sa teším z toho, že mám takú
príležitosť. Ale momentálne mám takmer nulový čas na sociálny život.
Pracujem ako editor na zostavovaní troch hororových antológií. Krvavé Považie by malo vyjsť
ešte tento rok vo vydavateľstve Hydra. Je to zbierka hororových poviedok, odohrávajúcich sa na
Považí a navyše napísaných autormi z tohto regiónu. Ani som si nemyslel, že sa ich toľko nájde.
Ale asi v tom Váhu niečo je, keď sa tam rodia také temné mysle. Ďalšou je môj prvý editorský
počin, Kronika smrti, ktorá mala pôvodne vyjsť vo vydavateľstve Art Floyd, ale nakoniec ju
prevzal český Golden Dog. Nájdeš v nej trinásť poviedok, šesť od slovenských a sedem od
českých autorov. Je to taká medzinárodná spolupráca a veľmi sa z nej teším. Von by sme ju mali
vypustiť budúci rok. No a budúci rok by mala byť na programe aj výberovka z prvých piatich
čísel Charona, ktorú chystáme s vydavateľstvom Príbeh.
Okrem toho, samozrejme, už svedomito pripravujeme Charona 4 a, keďže mám rád veci hotové
v predstihu a zistil som, že je to takto potrebné, aj Charona 5.
Z autorského hľadiska s vydavateľstvom Príbeh intenzívne pracujeme na zbierke Trinásť balád
pre Lucifera, ďalej finalizujem poviedku do spomínanej antológie Krvavé Považie a pracujem na
novele i románe. Ale nerád hovorím o projektoch, kým nie sú isté, takže to je už otázka na
niekedy inokedy.
Dovolím si tvrdiť, že každý spisovateľ má nejaký vzor. Koho tvorba inšpiruje pri písaní
teba?
Ak by som nezačal Stephenom Kingom a H.P. Lovecraftom, asi by si ľudia ťukali na čelo.
S nimi moja náklonnosť k literárnemu hororu začala, rovnako ako u mnohých iných nadšencov.
Akurát k nim musím prihodiť ešte Brama Stokera a Edgara Allana Poea. V súčasnosti je však
zoznam autorov už príliš dlhý na to, aby som ich vedel takto z hlavy naspamäť vymenovať.
Okrem kníh ma inšpirujú aj filmy a texty piesní. Alebo bežný život. Ten je často najdesivejší.
Písanie a hlavne láska k príbehom sa človeka väčšinou držia od detstva. Ako to bolo
v tvojom prípade? Pamätáš si na ten moment, kedy si si povedal, že písanie ma baví, toto
budem robiť?
Ten moment ešte nenastal… Takto, ja milujem príbehy. Viac ako sex. To je asi jasné, keď som
tvorbu a prácu na textoch vymenil za súkromný život. Ale stále mám „normálnu“ robotu. Písanie
je skôr niečo, čo ma napĺňa. Respektíve som sa vďaka tomu ešte nezbláznil. Aspoň myslím. Je to
asi diskutabilné… Snažil som sa s tým už aj prestať, ale neviem to. Niektorí démoni chcú
jednoducho neustále z mojej mysle uniknúť do reálneho sveta.
Písať som začal už ako dieťa. Ešte na základnej škole som chcel vytvoriť knihu o histórii šermu.
Dopadlo to neslávne. Tak vážnejšie to prepuklo asi v pätnástich na hodine slovenčiny, keď prišla
nová, mladá slovenčinárka (pozdravujem, Maťa!) a ja som si povedal, že nebudem písať tie
nudné slohy, ktoré bavili tú predchádzajúcu, ale skúsim niečo, čo baví mňa. Odtiaľ to prerástlo
až v písanie poviedok a románu. Ale aj tak som sa tým neplánoval nikde prezentovať. Až v roku
2020 prišla príležitosť začať písať pre český časopis Howard. A odvtedy sa vydania celkom
pekne kopia.
Čo je podľa teba na písaní to najlepšie?
Nič, písanie je utrpenie, drina, potenie krvi a slzy! Ale nie, nie tak celkom. Hoci trochu pravdy
na tom je. Na tvorení príbehov je úžasné to, že utečieš od reálneho sveta, od všetkých problémov
a starostí. A na nejaký čas môžeš žiť iné životy, v rozličných svetoch. A riešiť problémy
fiktívne… Čiže vlastne písanie je do veľkej miery forma šialenosti, za ktorú ti potenciálne ľudia
platia, ak si šialená dostatočne na to, aby sa im tvoje výtvory zapáčili.
Vydávaš poviedkový časopis, chodievaš na workshopy a cony. Stretávaš sa teda s mnohými
spisovateľmi a vydavateľmi. Čo by si odporučil začínajúcim autorom?
Toto bude brutálne klišé odpoveď, ale… veľa čítať. Ja viem, že to hovorí každý, no je to
jednoducho pravda. Čítať s porozumením. Tým nemyslím porozumieť len obsahu textu, ale
autorskému zámeru. Prečo autor napísal to, čo napísal, a tak, ako to napísal. A gramatike. Tá je
autorov základný nástroj.
Ak chceš ešte niečo menej ošúchané, dobre. Odpoveď je rovno v tvojej otázke. Stretávať sa
s autormi, vydavateľmi, zúčastňovať sa súťaží. To posledné je dôležité, lebo tak sa o tebe
najlepšie dozvedia tí správni ľudia. A pýtať si spätnú väzbu od skúsených autorov alebo
čitateľov, hrabať sa v kritike a neustále sa snažiť zlepšovať. Je to drina. Najlepšie to zhrnul
spisovateľ John Irving slovami: “Ak by som bol teraz dvadsaťsedemročný autor a zamýšľal by
som vydať svoj prvý román, pravdepodobne by som mal pokušenie sa zastreliť.”
No čo, nikdy som nepovedal, že zo mňa bude motivačný rečník, asi skôr ľudí odrádzam, ale fakt
je taký, že minimálne na Slovensku sa písaniu venujú naozaj iba ľudia, ktorí nemajú na výber. Je
to istý druh závislosti. Vlastne by vám nás malo byť ľúto.
V Prekliatej zbierke ti vyšli dve poviedky – Kvíliaci les a Karanténa. Mňa úplne dostala
Karanténa – skrýva sa v nej veľa fascinujúcich detailov zaujímavého sveta. Uvažoval si
niekedy o rozvinutí tejto myšlienky do rozsiahlejšieho textu? Máš nejakú svoju poviedku,
pri ktorej by si vedel predstaviť aj románovú verziu?
Pravdupovediac, neuvažoval. Je to poviedka, ktorá vznikla v období, keď sa na Slovensku šíril
strach z povinnej štátnej karantény. Bolo to veľké neznámo a v správach dané zariadenia často
prezentovali ako hotové peklo. Odtiaľ vznikol nápad, ktorý využíval práve tú konkrétnu situáciu,
konkrétny, v tom čase reálny strach. Je to taká pekná ukážka toho, že tvorba zachytáva autora
v určitom okamihu. A zároveň, že horor je často najlepší, keď odzrkadľuje niečo skutočné.
Čo sa týka románovej verzie poviedky, jednu takú mám. Ale ako som spomínal, nerád hovorím
o nedokončených veciach. Nemusia vyjsť. Tak si to zatiaľ radšej nechám pre seba.
Poviedky ti vyšli aj v iných zbierkach a časopisoch. Spomeň aspoň niektoré – kde ich môže
čitateľ nájsť?
Čo sa týka antológií, Septembrový muž, ktorého nájdeš aj v zbierke Trinásť balád pre Lucifera,
vyšiel v zborníku Fantázia 2020 zo súťaže Martinus Cena Fantázie. Ako si sama povedala, dve
poviedky mi vyšli v Prekliatej zbierke, po jednej v Slovenskom temne z vydavateľstva Hydra a
v českej antológii Esence hrůzy od vydavateľstva Canc. Čo sa týka časopisov, tak veľa toho
nájdeš v Howardovi, niečo v českom časopise XB-1, slovenskom Jupiteri či Abdone. Najnovšie
mi má vyjsť poviedka v neodekadentnom e-zine Smrtisyn, potom v zbierke Krvavé Považie
a konečne som sa rozhodol vydať vlastnú poviedku aj v Charonovi.
Píšeš niekedy aj iné žánre ako horor?
Áno. Ale málo, okrajovo. Väčšinou fantasy, krimi alebo sci-fi. Ale často tam zvyknem
prepašovať aj nejakú tú temnotu.
Nejaký čas si žil v Londýne – aký je život v tomto veľkomeste? Čo ťa presvedčilo, aby si
ostal na Slovensku?
Ťažký, ale stojí za to. Londýn je pre mňa druhým domovom. Doteraz mi chýba. Získal som tam
prvý raz naozajstnú samostatnosť. Aj osobnostnú, aj finančnú. Veľa ma naučilo byť odkázaný
sám na seba v cudzom svete. Vrátil som sa kvôli práci. A myslím, že už ostanem na Slovensku.
Napriek tomu sa do Londýna vždy rád znova pozriem. Hoci iba na výlet.
Čomu sa venuješ okrem hororu a poviedok? Zostáva ti čas na ďalšie hobby?
Veľmi neostáva. Rád cestujem a poznávam svet, prípadne sa prechádzam alebo bicyklujem, hoci
počas toho väčšinou premýšľam nad prácou alebo tvorbou. Občas si zahrám stolovky, trochu
som pričuchol k fotografovaniu, no to chce veľa času a mať koho fotiť. Momentálne nemám ani
jedno. Trochu som sa učil grafiku, trochu strihať videá, ale o ničom z toho neviem dosť, aby som
sa tomu mohol venovať vážnejšie. Snažím sa veľa čítať a oddychujem pri filmoch. Kedysi bolo
tých koníčkov oveľa viac (choval som pytóny, písal články o profesionálnom wrestlingu a tak
ďalej), ale kvôli Charonovi a hororovej tvorbe či recenziám som ich musel zatlačiť do úzadia. No
neľutujem to.
Ak by si si mohol vybrať a mal by si možnosť navštíviť hocijaké miesto na svete,
v hocijakom momente v histórii, kam by si šiel?
Dávaš mi nekonečne veľa možností. Je pre mňa nemožné vybrať si. Pozrieť si horiaci Rím?
Knižnicu v Alexandrii, než ľahla popolom? Stavbu čínskeho múru? Ukrižovanie Krista? Zažiť
Európu v časoch, keď ju obývali neandertálci, alebo ešte lepšie, úplné počiatky ľudskej rasy? Sú
to pekné úvahy, no, pravdupovediac, asi by som si nakoniec zvolil miesto a čas, kde by som
mohol stretnúť blízkych, ktorých už stretnúť nemôžem.
Ďakujem Radovi Kozákovi za rozhovor a v mene vydavateľstva Príbeh mu želám veľa inšpirácie,
a úspechov nielen pri písaní vlastných príbehov, ale aj pri zviditeľňovaní slovenského hororu.
Radoslav Kozák
Facebook
Instagram
Charon
Facebook
Instagram
Youtube
Charon na stiahnutie
Ďalší rozhovor – s Lukášom Polákom
1
0
