Otecko kde si?

„Do nejhlubších černejch lesů tátové už nemůžou.“
„Drž se, holka, světla v dálce, stíny totiž jenom lžou.“

                                              ( Daniel Landa – Táta )

   Tmu odrazu prerazilo tlmené namodralé svetlo, ktoré vyplnilo celý môj obzor. Prvé čo som si uvedomil bolo ticho tak mrazivé a ťažké … a všade prítomné vlhko. Neviem ako som sa sem dostal  čo som robil predtým vôbec nič …  Miestnosti velebilo obrovské okno ku ktorému som pomalými krokmi došiel ako by som zabudol aj to ako kráča.  Môj pohľad vyplnili obrovské budovy mrakodrapov a tovární, ale niečo mi tu nesedelo všade okolo bola voda veľa vody ,  kde som to a ako som sa sem dostal ? lietali mi hlavou otázky jedna za druhou , kto ale som ?  Jedinou možnosťou ktorá mi zostávala bolo vydať sa preč a nájsť odpovede ktoré som hľadal.

Moje hlasné kroky duneli prázdnymi sálami ako hrom , čo sa tu odohrávalo? Miestnosti boli bohato zdobené , plné krásnych obrazov , drahých váz a sošiek. Ľudia ktorý tu žili museli byt zvyknutý na to najlepšie čo mohli dostať. Na konci miestnosti namiesto jednej steny bolo umiestnené obrovské zrkadlo ktoré odrážalo niečo čomu som nechcel spočiatku veriť.  Uprostred miestnosti stála obrovské bytosť podobajúca sa na človeka, oblečená bola do oceľového panciera podobajúca sa na potápačský oblek. Mierne zhrbenú postavu a chôdzu spôsobovali dve obrovské kyslíkové bomby na chrbte. Chcel som kričať ale nešlo to z môjho hrdla nevyšlo žiadne slovo iba dunivé kvílenie. Som iba dajaká vec ? Mysliaci automat … zaplavila ma vlna beznádeje a bezmoci padol som na zem a znovu zavrel oči …  chcem sa znovu ponoriť do temnoty a zabudnutia kde nebolia žiadne rany

Sálou sa ozvali rýchle cupitavé kroky ktoré zmizli tak ako sa objavili. Pomaly zosilňovali až som ich počul priamo nad hlavou , a môj pohľad vyplnila malá modrá škvrna. „ hihihi“ ozývalo sa sálou a pridávali sa ďalšie škvrny.  Čo s to deje nejaké halucinácie ? Čo by tu robili deti ?

 „ Ahoj čo tu robíš tak sám ?“ spýtalo sa mi jedno z malých dievčatiek. Bola malá tipoval by som ju tak na šesť rokov, oblečené mala dlhé modré šaty a dlhé hnedé vlasy mala spletené na chrbte. Naj desivejšie na nej boli oči ktoré až neprirodzene žiarili vnútorným svetlom. „Nie je ti smutno keď tu ležíš tak sám“ neprestajne švitorilo  malé dievčatko . Chcel som jej odpovedať ale znovu som vydal len ten dunivý zvuk, jej maličká ruka ma iba pohladkala po „ tvári“ , „ ty nemôžeš hovoriť že, chudáčik pod sa snami hrať“ jej malá ruka sa v tej mojej obrovskej doslova stratila,usmievala sa na mňa milým a láskavým úsmevom plným nehy ktorému s nedalo odolať.  Veškerú svoju vôľu som venoval tomu aby som sa postavil na nohy a všetky svoje pochybnosti zatlačiť do úzadia svojej mysle. „ ty si ale veľkýýý“ zhíklo malé dievčatko  stále nepúšťajúc moju ruku a stále sa na mňa usmievala. Prišlo mi to čudné sám som sa bál pohľadu do zrkadla z toho čo tam uvidím a tieto malé stvorenia neukazovali žiadny strach. „ pod ideme hľadať anjelov“ a rýchle utekali von z miestnosti.  Nemohol som ich nechať samé boli tak bezbranné a tu sú určite aj taký ktorý by im ublížili.

Neviem čo sa tu stalo ale muselo to byt hrozne , po zemi boli porozhadzované odpadky nábytok bol porozbíjané a rozhádzané po miestnostiach. Ale najhoršie bolo to ticho … bolo ako slučka ktorá sa okolo nás sťahovala, a neznámi a a všade prítomný strach …  „ anjel“  pretrhol výkrik ticho „ našla som anjela“. Na zemi ležalo mŕtve telo kedysi prepychovo oblečeného muža , drahý oblek mal ale zašpinený krvou a prachom a na miestach dotrhaných a zničený. Hlavu mal obviazanú špinavým plátnom z ktorého bolo vidieť iba sklené ale stále šialene zazerajúce oči. Ležal v veľkej kaluži krvi ktorá mu vytekala z rozbitej hlavy. Dievčatko k nemu prišlo a pohladkalo ho po tvári a za bodla mu do krku veľkú striekačku ktorá nasávala žiarivo červenú tekutinu z ktorej si silno odpila.  „ Anjeli nám dávajú Adama“  zaštebotalo dievčatko a začalo pomaly tancovať. „ čo sa to tu preboha deje ?“ vírili mi otázky stále v hlave. Z mojich myšlienok ma prerušilo slabé ťahanie za ruky , kľakol som si na kolenu a pozeral sa dievčatku do žiarivých oči, tá mi rýchlo vyšplhala na chrbát a tam si na mňa sadla obkročmo na krk ako na koňa.  „ pod ocko budeme sa hrať“ smialo sa malé dievčatko. Slová ktoré mi to malé stvorenie vravelo sa ma hlboko dotkli a ja som vedel že už nebudem nikdy sám že už tu budem mat svoju „dcéru“  a vedel som rovnako že nie som žiadny stroj pretože milujem a som milovaný …

Dny plynuli a moje malá rodina rástla , staral som sa o svoje malé dievčatá a oni sa rovnako starali o mňa, dávali mi lásku a cit ktorý som tak moc potreboval. Hlboko vo svojom vnútri som cítil pocit že som užitočný a som niekto som „ veľký ocko“ ako mi dievčatá hovorili.

Mesto bolo naďalej opustené a zničené tak ako všade „ čo sa tu preboha mohlo stat ?“ mesto tak veľké a opustené ?  Opustené teda až na „ anjelov“ ktorých tu bolo veľa bohužiaľ ale nám už nepovedia nič o sebe …  Pre mňa vyzerali ako obludy ktoré možno kedysi boli ľuďmi ale teraz neboli o nič viac ako zvieratá … ale pre dievčatá museli byt niečo iné , čosi magické … pomiatli sa snáď z toľkej samoty ? Alebo len jednoducho vnímali svet inak ako ja ? Tancovali hrali sa a spievali ako by to všetko ticho a smrť ktorá sa vznášala okolo neexistovala, svojím spôsobom to musel byt krásny život bez smrti a ostatných zlých vecí ,bol by som zvedavý ako vidia mňa … ?  Prebleslo mi hlavou možno že ma aspoň oni nevidia ako obludu akou som.

„ Otecko pod musíme ísť za mamičkou lebo sa bude hnevať“ švitorilo mi dievčatko a chytilo ma za ruku.  „ Mamička Brigit na nás už čaká otecko , všetkých nás čaká a určite sa poteší aj tebe“  usmialo sa na mňa tými svojimi žiarivými očami a ja som nemohol robiť nič iné iba ju nasledovať. Kto to je tá Brigid ? Prežil tu dajaký človek bez toho aby sa zmenil na tie veci  ? Alebo to je bytosť ako ja ?  Na to všetko potrebujem odpovede a tie dostanem iba u nej.

Dlho sme chodili týmito ruinami ktoré kedysi boli mestom dneska je to už len pomník ktorému nikto nerozumie, všade stále to isté trosky ničenie. Dlaždice vytrhnuté z podlahy a váľali všade možne , steny spálené a poškriabané a zašpinené krvou. Ako by tu všade zúrila vojna alebo horšie úplný masaker.  V mojich myšlienkach som si nevšimol tieň ktorý sa mi mihol za chrbtom a uderil do mňa mocným úderom. „ Adam Adam“ počul ticho opakovať útočníka , ohnal som sa bezmyšlienkovite obrovskou opancierovanou rukou až až praskajúci zvuk mi prezradil že som neminul ciel. Bola to tá bytosť ktorému dievčatá hovorili anjeli lenže mne ich rozhodne nepripomínali. Ich znetvorené telo iba odzrkadľovalo ich pokrivenú myseľ a dušu, bolo mi ho ľúto nikomu by som neprial niečo podobné.  „ zabijeme ich, zabijeme ich všetky, všetky tvoje dievčatá a Adam bude náš iba náš“  . Nepríčetne  vykrikovať  útočník „všetky ich zabijeme a teba na to prinútime pozerať „  jeho slová prerušil až hlasitý smiech a šialenstvo sršiace mu z očí . V tom sa vo mne niečo zlomilo chytil ho pod krk a rozmliaždil mu hlavu o najbližšiu stenu až mi v rukách zostala iba mazľavá hmota. Čo som to urobil … zabil som ho … kruto a sadisticky… áno zaslúžil si to ale je , bola to ľudská bytosť … nie urobil som čo bolo treba k tomu aby som ochránil dievčatá, moje dcéry nedovolím aby im niekto ublížil nikdy,  aj keby som ich musel zabiť všetkých …

Dievčatá očividne vedeli kam idú ale odmietali mi to akokoľvek povedať a naďalej sa na mňa usmievali , hrali sa okolo mňa a pozerali  tými svojimi žiarivými očami. Rozloha tohto miesta ma udivuje za čias svojej najväčšej slávy muselo byt obrovské priam gigantické aj sála do ktorej sme vošli bola gigantická , strop bol podopretý obrovskou klenbou ktorý pokračoval stĺporadím , uprostred miestnosti boli schody ktoré viedli na nižšiu galériu. Všade viseli obrazy a boli rozmiestnené mramorové sochy , bol to paradox toľko krásy a zároveň toľko smrti všade navôkol.  „ Je to úchvatné toľko majstrov na jednom mieste ?“  Na spodnej galérií sa objavil muž ako by sa nič nedialo ,jeho šaty aj reč  vyzerali normálne ale tvár bola rovnako zotavená ako u ostatný a oči rovnako plné šialenstva. „ Asi si hovoríš kde si že ? Ušetrím ti čas meno tohto mesta je Rapture a malo byt jediné svojej doby čo aj bolo“ . Do sály sa pomaly  začali zbiehať nenápadné a vražedné tiene a uzatvárali okolo nás smrteľný kruh. „Boli sme jedinečný to áno ale niečo sa zvrtlo , adam všetkých nás zmenil“ .  Ustupovali sme kam až bolo možné, avšak za nami bola už len stena … „ adam znamená moc a ja chcem veľa moci , chcem ju všetku ktorá tu je  takže moja ponuka  ty kľudne  odídeš a necháš nám tu dievčatá sľubujem že sa TI nič nestane“… Čo si vlastne myslí že ich tu nechám na popravu !? Nikdy !

Postavil som sa pred dievčatá a zachránil som ich vlastným telom. „ sám si sa rozhodol , to je iba dobre teší ma pohľad na smrť“

Okolo ruky sa mu zjavil elektrický impulz ktorý vystrelil mojím smerom a potom bola už len tma…   Všade vôkol mňa bola tma a nebolo vidno na krok , a nikde ani zvuk. „ Ocko nenechaj nás samé mi ta potrebujeme“  ozývalo sa  ticho tmou, „sľúbil si nám to , že nás budeš ochraňovať“. Prebudilo ma ostré svetlo a ja som sa zobudil na zemi na ktorú som sa zvalil po zásahu bleskom. Všetci boli na dolnej galérií ale čo ma najviac desilo boli kaluže krvi ktoré lemovali cestu dole schodmi…

Jedným obrovským skokom som prekonal schody a dopadol priamo do prostriedku skupinky a rozdával smrť  tým čo chceli ublížiť mojím dievčatám. Popadol ma amok ktorý zo mňa urobil chodiaci stroj na smrť , jednou ranou som rozmliaždil hlavu po mojej pravici , okovaná topánka zasadila ohromný zásad do hrude útočníka ktorý preletel celú miestnosť vrazil do steny a ďalej sa nehýbal… Rozpútalo sa peklo vzduchom lietali nie len blesky ale aj ohnivé gule ale na tom nezáležalo nešlo mi o môj život ten je zanedbateľný…   jeden z nich chcel využiť moju nepozornosť  a skočil na mňa spoza chrbát , čo ale nevedel bolo to že o sekundu na to jeho hlava narazila do hrubého skleneného okna a vytvorilo na ňom pavučinu prasklín. O nejakú chvíľku som bol síce spálený , dobodaný a dobitý ale v mojich stopách ležali desiatky mŕtvol až na jednu. Stál bez pohnutia a pozeral na mňa tými svojimi očami „ musím sa priznať že som nečakal že sa dostaneme do takejto situácie , ale čo na druhej strane si mi pomohol viac  adama pre mňa“  zdvihol brániace sa dievča do výšky oči „ zaujímavé tieto bytosti nebiť ich nie je z nás to čo sme , a vďaka tomu ich lovíme je to taký  začarovaný kruh“. Jednou rukou ju chytil pod krk a pomaly zvieral zovretie, znovu som sa neudržal a rozutekal sa k nemu ee to by som na tvojom mieste nerobil“ zamával mi pred tvárou tvárou prstom jasne tak  naznačujúc aby som a nehýbal  „ jeden krok navyše a  tvoje chránenkyne prídu o život“  a začal sa šialene smiať a vytrhol dievčaťu z rúk injekčnú striekačku z modrou tekutinou. Do ramena ho ale v tom momente zasiahla guľka ktorá priletela z druhej strane obrovskej sály, na rímse tam stále staršia žena z kučeravými hnedými vlasmi ktoré jej spadali na plecia, ozbrojená bola iba ručnou pištoľou. „ mamička Bridgit náš našla otecko“  zakričalo jedno z dievčatiek „ pomôž nášmu veľkému ockovi“ prosili dievčatá.    Zmerala si ma váhavým pohľadom  a jej tmavé oči sa do mňa zavŕtali až som mal pocit že prenikli pod skafander. „ Ty sa postaraj o neho a ja dievčatá dostanem do bezpečia“ jej hlas bol zamatový  a tak podmanivý každý kto ho počul hneť vedel že mu môže veriť . „ Neboj sa dievčatám sa nič nestane to ti sľubujem“.

 

Sledoval som ako  moje dievčatá , moje malé dcéry mizli vo dverách a ako posledná ich „ mama Bridgit“ až sa za nimi zabuchli ťažké oceľové dvere a ja som zostal sám. „ Aké dojemné , musím povedať že taký ako tu nie sú vidieť často, zaujímalo by ma prečo to všetko robíš … keď ta zabijem pozriem sa ti do hlavy a uvidím čo tam nájdem…“ a s týmito slovami si zabodol injekčnú striekačku z modrou tekutinou do krku a vstrekol jej obsah . Jeho oči nadobudli ešte hrôzostrašnejší lesk ako doteraz , a z kútiku ust ktoré tvorili diabolský úškľabok odkvapkávala veľká slina . Rýchlosťou ktorú by som v jeho zmučenom tele nečakal sa ku mne rozbehol a udrel ma tyčou ktorú držal v ruke. Tento úder bol tak silný že aj moje mohutné telo odletelo a z veľkým treskom som vrazil do steny. „Neboj sa , s tebou to vybavím rýchlo ale  ich …“ . Všetko hnev a nenávisť ktorá  ktorá vo mne bola akoby vzbĺkla a spustila obrovský požiar, tento tvor chcel ublížiť nielen mne ale aj všetkým ktorých som poznal a mal rád a prečo ? Kôli nejakým modrým injekciám ? To mu v žiadnom prípade nedovolím, všetko sa okolo mňa pochybovalo ako v spomalenom filme. Svoje údery som zasadzoval presne ako chirurg a očakával že po ďalšom sa tá beštia už nevzpametá.  Ale ten jeho pohlaď bol stále rovnako šialený a nezlomný. „Páči sa mi tvoje snaženie tvoj zápal, vášeň a   šialenstvo,ale mňa neporazíš!“. Jeho ruky sa naplnil ohňom , rovnako ako predtým bleskami , neostávalo mi nič iné iba kryt sa za stĺporadím ,  kým okolo mňa lietali ohnivé gule. Znovu som voči nemu vyrazil a obrovskou ranou do žalúdka ho zrazil na kolená , jednou rukou som ho zvieral po krkom a nevedel čo ďalej … „Nevieš čo máš robiť čo ? Pred chvíľkou si zabíjal a teraz ta niečo zastavilo“  Prečo som to urobil ? Chcem jeho smrť a nič iné … „Ocko nič sa ti nestalo“  zaznelo do tohto mrazivého ticha.

   „Prišla si si po svoj osud“ . Nemohol som dopustiť aby sa jej niečo stalo a tak jediné čo som mohol urobiť iba jedno. Jedným pohybom ruky som odhodil do neďalekého stĺporadia a mohutnou pastou prebúral podperné stĺpy, a vedel že jediným riešením je pochovať nás oboch. Zo stropu odpadávali veľké kusy muriva a ocele mne zostávala posledný stĺp „ ak to urobí už ich nikdy neuvidíš“.  Na jednej strane bolo moje dievča a jej veľké žiariace oči hladiace na mňa z láskou a potrebou a na strane druhej niekto kto usiluje o jej život. Musím to urobiť tú najväčšiu obeť akú otec urobiť môže a rozbúral som aj posledný stĺp…Vnímal som iba hluk a svetlo , nemohol som sa pohnutú a zahryzával sa do mňa čoraz väčší chlad, bol som užitočný, bol som potrebný a bol som aj milovaný a posledná myšlienka bola na tie oči a nehu v nich až ma úplne pohltila temnota.

Ticho v sieny bolo rovnaké ako mnoho mesiacov predtým , kedysi to bola krásna a priestranná hala až dokým tu niekto nebojoval o môj život. Po podlahe cupitali malé bosé nohy a rozrážali ticho ako malé vlnky. Ich majiteľom bolo malé dievčatko v otrhaných šatách z dlhými zapletením  vrkočom a veľkými žiariacimi očami.  V ruke držala malú kvetinku a jej kroky viedli v obrovským sutinám v rohu. „Neboj sa otecko vďaka tebe sme sa všetky dostali do bezpečia a už na nás dáva pozor mama Bridgit, a prepáč že som sa vrátila ale bála som sa o teba a ľutujem to nebyť toho tak si tu stále snami , máme ta radi“ položila kvietok k troskám a rozbehla sa preč, pred veľkými oceľovými dverami sa zastavila a do ticha preniesla „Otecko kde si …“.

0 komentárov k “Otecko kde si?Pridajte vlastný →

Pridaj komentár

By continuing to use the site, you agree to the use of cookies. more information

The cookie settings on this website are set to "allow cookies" to give you the best browsing experience possible. If you continue to use this website without changing your cookie settings or you click "Accept" below then you are consenting to this.

Close